Študenti menia rytmus brnianskeho nočného života. Vadia im kluby?

Brno - Sadám do rozjazdu a zďaleka nie som jediná. Okolo mňa sa bavia skupinky mladých aj starších, pripravení užiť si večer. Piatkový program predsa nemá zmysel rozbiehať, kým ešte chodia električky. Ja však dnes nesmerujem za zábavou - vydávam sa zistiť, či je klubová kultúra v Brne mŕtva.

Cestou sa snažím rozpomenúť si, na svoj posledný zážitok z klubu. Bola to nejaká párty na začiatku semestra. Tieto akcie neobľubujem, ale mala som lístok zadarmo. Inak by som nešla. Napriek tomu, že som do Prvního patra vchádzala dávno po začiatku, veľmi to tam nežilo. DJ akoby hral skôr sám pre seba, dav naňho takmer nereagoval. Ja a očividne ani nikto zo zúčastnených väčšinu pesničiek nepoznal. Alebo teda aspoň nie tie remixy, ktorými nás DJ zasypával. Možno je to len mojím hudobným vkusom, myslela som si vtedy. Väčšina ľudí však netancovala, buď stáli pri bare, alebo radšej išli von, kde sa dalo aspoň dýchať a kľudne porozprávať. Celý večer nestál za nič a cestou domov som ešte aj zmokla.

Vystupujem a je okolo mňa toľko ľudí, že by som ani neverila, koľko je vlastne už hodín. Rozmýšľam, ako to asi majú ľudia v dave okolo? Smeruje dnes vôbec niekto z nich do klubu?

Zhodnotiť stav brnenského nočného sveta je vraj nemožné len na základe jedného večera. „Niečo ako ‚priemerný večer‘ v Brne neexistuje,“ zasvätí ma hneď veľavravne nízka blondína Klára, ktorú som si odchytila hneď na zastávke. Nie je z Brna, no s nočnými zákutiami tohto mesta sa za svoj, zatiaľ krátky, študentský život už patrične zoznámila. Usudzujem teda, že pre mňa bude ideálnou sprievodkyňou. Hneď mi opisuje svoje obľúbené miesta. Bežný smrteľník by asi tvrdil, že väčšine z nich chýba úroveň a inšpekcia z hygieny - takže prirodzené prostredie pre študentské pivko, myslím si pobavene. Pre mňa je však podstatné, že medzi obľúbené podniky energickej študentky nepatrí žiaden klub.

Nechcem tancovať, chcem sa rozprávať

„Klub? Akože tanečný klub?“ zmätene reaguje Klára, keď sa dožadujem jej obľúbených lokálnych klubov. Presunuli sme sa na pivo do jedného z jej obľúbených podnikov a ledva sa cez hlasnú vravu počujeme. Asi nám to ale nevadí. Takto mám pocit akoby sme tam vlastne boli všetci spolu, pritom vôbec neviem, kto sedí pri stole vedľa. Najprv si myslím, že ma poriadne nepočula, v skutočnosti sa zamýšľa nad odpoveďou. Ani si nevie spomenúť, kedy nejaký klub navštívila. „Už je to veľmi dlho. Naposledy asi pred rokom v zahraničí,“ vyloví nakoniec z pamäti. Pritom veľmi rada tancuje, súťažne sa tomu venovala dlhé roky. Dávalo by teda zmysel, že sa raz za čas za tancom vydá. „Ak by som išla do klubu, bolo by to kvôli tancovaniu,“ pritakáva a upíja z piva.

Rytmus jej nočných výprav však určuje skôr rušná vrava, než zle platený DJ. V Alterne, kde práve sedíme, ju už pomaly poznajú po mene, za to ona neprichádza na meno žiadnemu z brnianských klubov. „Ak idem von, chcem sa rozprávať,“ vysvetľuje mi neskôr vonku s cigaretou medzi prstami. Dym sa nesie dlhou ulicou a my ho nasledujeme, pomaly smerujeme na iné miesto. Hoci sú večery stále studené, medzi nikotín a slabo oblečených študentov sa chlad nepostaví. Stoja pred každým podnikom, ktorý cestou míňame. Koniec odpovede mojej dnešnej sprievodkyne sa mi stratil v cudzej konverzácii, ale to je v poriadku. S tým človek na takomto mieste o takomto čase ráta.

Dalo by sa argumentovať, že väčšinou chodia vysokoškoláci von cez týždeň a z toho dôvodu proste kluby nevyhľadávajú. Sama radšej zájdem na pivo skôr v strede týždňa než v piatok, preto som nedávno navštívila aj Scalu s cieľom overiť túto hypotézu. Býva plná aj vo všedné dni a tak moje pozorovanie začínalo neskôr s nádejou, že sa mi podarí chytiť voľný stôl. Ten deň začínal nový filmový cyklus a k tomu prirodzene patrí aj „afterka.“ Tam som stretla Mateja. V menšej skupinke si užíval nezvyčajnú akciu, patril medzi tých pár ľudí, ktorí sa v tom čase ešte hýbali do rytmu hudby v malej chodbičke študentského kina. Skutočne ich tam nebolo veľa, mohlo by sa zdať, že tancovať v miestnosti, kde väčšina ľudí len tak posedáva, bude nepríjemné. O to viac, že Matej svojou výškou výrazne vytŕčal z aj tak neveľkého davu. Nikoho zo zúčastnených to však netrápilo, naopak sa zdalo, že im vyhovuje, že sa na nich nikto netlačí. „Boli sme na film,“ objasnil mi Matej, keď sme sa stretli. Domnievam sa teda, že tanečný parket bol nečakaným, ale vítaným prekvapením.

Nejaká jeho kamarátka sa v istom momente snažila prekričať hudbu, volala nás tancovať. Tak som sa na jeden večer stala výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, vnorená medzi študentov, ktorí vniesli klubovú atmosféru do baru. Priestor okolo sa postupne vyľudnoval a posledné minúty sme mali vlastne súkromnú párty. Bol to jednoznačne jeden z tých utorkov, kedy sa večer jednoducho podarí.

2026: rok sofistikovanej zábavy?

O týždeň sa s Matejom stretávam opäť, znova v utorok. Jeden by si myslel, že takmer v polovici semestra už jeho utorkové večery budú vyzerať inak, viac študijne, napadne mi. Tentokrát však posedávame v jednom z podnikov pri Českej. Tancovať sa dnes nešlo. „Nemám rád kluby,“ pokrčí pri tejto poznámke ramenami. Prekvapí ma, keď vzápätí dodá, že nielenže bol dnes tiež v kine, ale pravidelne chodí aj do divadla. Vraj majú s kamarátmi toľko aktivít a záujmov, že niekedy nevedia, čo uprednostniť. Dnešný večer ale jednoznačne nezdieľa túto atmosféru vysokej spoločnosti.

Sedíme tentokrát v Deserte, obaja tu chodíme radi. Väčšinou si nemáme kde sadnúť a zhodneme sa, že sú aj útulnejšie zákutia. No na študentské pomery je to tu dosť fajn. Čo ma však zarazí, je ticho. Aj cez stôl sa počujeme bez pridaných decibelov, jediným rušivým elementom je tichá melódia v pozadí. Toto jednoznačne nie je energia, ktorú si sľubujem od úspešného večerného výjazdu a v hlave mi bežia Klárine slová o brnianskych večeroch: „Buď je to úplne zlé a chcem byť skoro doma alebo dáme fľašu vína, je to super a zostaneme do noci.“ Tejto situácii by nepomohli asi ani dve fľaše.

A je tomu tak, Matejova partia to zabalila po pohári vína v čase, keď ešte posledné blúdne električky rachotili po koľajniciach.

To, že Matej kluby nevyhľadáva, mi je už jasné a nie je to tým, že by mu nevyhovoval termín akcií. Nemá problém si zatancovať v úzkom kruhu kamarátov, čo mu vadí sú špecificky kluby. „Nemám rád tých ľudí, tú kultúru okolo toho ani tú hudbu,“ vytrvalo menuje všetko, čo mu na kluboch vadí. Podľa Daniely Sedláčkovej je však práve hudba a komunita to, čo ľudí na párty ťahá. Je súčasťou dua Holky z Brna a má za sebou plánovanie hneď niekoľkých kvalitných a vypredaných tematických večerov. Tieto akcie sú však špecifické v tom, že ľudia presne vedia, čo majú očakávať. Hannah Montana večer si predsa len nájde jednotnejšie publikum ako RnB. Úzke zameranie večera tiež pokrýva dieru na trhu, ktorú pociťuje aj Matej - dopyt po kluboch s dobrou hudbou, čo poväčšine znamená práve zabudnuté a nedocenené srdcovky.

Na druhej strane, Kláre kluby nevadia. V tomto veku už však skôr preferuje plnohodnotný čas s kamarátmi, čiže v jej prípade pivo, cigarety a dobré konverzácie. „Rozprávame sa, hráme karty. Nie je to o tom, že sa chcem ísť von vyblbnúť,“ objasňuje atraktivitu pokojného večera. Popri škole pracuje a kvôli tomu nemá veľa voľného času. Stáva sa, že na párty jednoducho nemá energiu alebo uprednostní posedenie so starými známymi.

Na čom sa však s Matejom zhodnú, sú koncerty. Tie malé a dostupné, kam nie vždy idete za dobrou hudbou. Skôr za atmosférou. „V malých kluboch je celý zážitok intenzívnejší, lebo máte možnosť byť umelcom nablízku,“ vysvetľuje vedúca prevádzky Alterny Katarína Čabová. Alterna zároveň patrí medzi tie podniky, ktoré nezívajú prázdnotou ani v bežný večer. V prípade Alterny tomu určite dopomáha aj blízkosť viacerých vysokoškolských internátov. Narozdiel od tých tanečných, hudobné kluby sa teda nízkej obľuby báť nemusia. A to ani v prípadoch, kedy im okolnosti neprajú.

Výnimka potvrdzuje pravidlo

Aby som však klubom nekrivdila, dávam im znova šancu, a to na Česko-slovenskej noci. Sofia, moja dnešná sprievodkyňa, tvrdí, že podobné večery sú pre ňu o psychohygiene, nie o alkohole. Pri treťom drinku, silnom drinku, začínam o tejto jej filozofii pochybovať. „Na párty nechodím každý víkend,“ prevráti pobavene očami, keď sa uisťujem, či je takýto večer pre ňu bežnou praxou. Do klubu si ale občas zájde aj vyslovene za oddychom - bez alkoholu, za dobrou hudbou, len s blízkou skupinou kamarátov. Nevynechá však žiadnu z veľkých akcií. Jej kamarátka Danka jej z opačnej strany miestnosti odpovedá: „Musíš si to zariadiť tak, aby si na tých akciách robila!“ Danka pracuje v Artbare a hoci vyhlásené akcie neobľubuje, tie pre užšiu klientelu alternatívnejšieho podniku má rada. Aj keď len spoza baru.

Sofiu dosť zaskočil prechod na vysokú školu, preto občas potrebuje poriadne vypnúť. Aby zvládala nápor nových vedomostí, chodí si prečistiť hlavu na parket. „Našou srdcovkou je aj tak Wild Thing,“ zdôrazňuje. Na to si celá miestnosť s nadšením pripije.

Na Flédu sa dostaneme až po polnoci. Vnútri je extrémne teplo, ale aspoň tentokrát poznám, čo hrajú. A pozná to aj Sofia, ešte nie sme ani poriadne dnu a už si veselo tancuje a nahlas spieva. Postupne sa vmiešavame medzi neznámy dav, pre Sofiu je práve tá anonymita oslobodzujúca. Vyhovuje jej, že ju nikto nepozná a môže sa uvoľniť. Tancujeme bez prestávky už hodnú chvíľu a vôbec si neuvedomím, ako mi ubieha večer. Pre tentokrát som si párty skutočne užila.

Ako sú na tom teda brnianske tanečné večery? Všelijako. Párty je maximálne tak občasným vytrhnutím z reality, poväčšine však len skutočne výnimočne. Anonymita a odviazanosť preplneného klubu neprekoná relax s blízkymi. Vysokoškoláci už predsa len majú hŕbu povinností, aj tá opica sa už horšie znáša. Vyhlásené akcie a známe miesta však napriek tomu nezívajú prázdnotou a svoju cieľovku si nájdu aj odľahlejšie miesta. Koniec koncov, každý z nás občas potrebuje vypustiť paru.