RECENZIA: Tribunál stavia literárne postavy pred bezľútostný súd

Brno - Kto prežije v pamäti národa? Najnovšia inscenácia režiséra Martina Modrého, Tribunál, stavia literárne postavy pred súd a diváka do roly poroty. Pomocou humoru aj nadsádzka otvára otázky demokracie, moci, morality či identity. Premiéru mala 19. februára v Divadle na Orlí.

Ružové pódium. Šachovnicová podlaha. Vie niekto vôbec, akú hru tu naozaj hráme? Divák vie len jedno – pamäť národa je neznesiteľne presýtená. Pohodlne sa usaďte. Tribunál sa začína a vy ste porota.

Najnovšia inscenácia absolventa Janáčkovej akadémie Martina Modrého, ktorá mala premiéru 19. februára v brnianskom Divadle na Orlí, nesie meno Tribunál. Tribunál ako zvláštny, no nenáhodný súd. Tribunál ako tanec žaloby a obhajoby. Tribunál ako zápas medzi životom a absolútnym zabudnutím.

Kedy prestáva demokracia byť demokraciou? Aká je hranica medzi skutočnou osobou a jej symbolickou či kultúrnou hodnotou? A čo to pre nás znamená? To sú len niektoré z otázok, ktoré Tribunál počas dvoch hodín divákovi humorne, či v momentoch až desivo, kladie.

Kulisy Tribunálu sú celkom jednoduché. Divák si v mixe ružových stien a čiernobielej podlahy pripadá ako v hre – v ktorej sa koniec koncov aj nachádza. Tabuľa nad javiskom svieti prosto slovom: „tribunál“. Svetlá v miestnosti sa stlmia, z reproduktorov zaznie znelka a na pódium prichádzajú herci. Tribunál začína muzikálovým číslom, v ktorom postavy radostne vyhlasujú počiatok súdneho konania. To sa má skončiť až niečou popravou.

Natešené spievajúce hlasy, energický tanec, široké úsmevy účinkujúcich a pestrá ružová kulisy a kostýmov ponúkajú perfektný kontrast k morbídnosti témy – akoby bola idea niečej popravy príťažlivá. Kontrast úvodnej scény s jej obsahom udáva atmosféru celej hry. Divák vlastne nikdy úplne nevie, ako by sa cítiť mal. A to v prípade tejto hry naozaj funguje. Mali by ste sa smiať? Byť pohoršení alebo zhrození? Tribunál vás núti premýšľať, zhodnotiť vlastné reakcie a postoje. Konfrontuje človeka s jeho hodnotami, s jeho pozornosťou a s tým, čo ju udrží, a čo nie.

Hra stojí na jednoduchom princípe – vystupujú v nej postavy pochádzajúce zo známych českých literárnych diel. Národná knižnica je však preplnená, doba ide večne ďalej a priestor v ľudskej pamäti sa neskonale míňa. Niekto musí, ako sa hovorí, „z kola von“.

Hoci koncept hry funguje, pre divákov, ktorí sa v českej literatúre sami neorientujú, môže charakterizácia postáv byť miestami mätúca. Hra totižto do istej miery počíta s tým, že diváctvo vystupujúce postavy už pozná. Každá z postáv je na začiatku síce predstavená, no tento segment funguje skôr ako osvieženie pamäti, než prvé zoznámenie.

Súdnemu procesu čelí Maryša, titulná postava divadelnej hry bratov Mrštíkovcov z roku 1894. V inscenácii ju stvárňuje Karolína Krobotová, ktorá do Maryše vdýchne život silným, až dojemným spôsobom. Jej Maryša je svojrázna a jej hlas nesie váhu. Karolíne Krobotovej sa podarilo znázorniť hnev, ľudskosť, odpor, empatiu, búrenie i konečnú rezignáciu – a všetko v jednom hereckom výstupe.

Klasické postavy českého kánonu v hre naberajú nový rozmer. Ich pôvodné črty sú vďaka presvedčivým hereckým výkonom hyperbolizované do extrému tak, aby plnili rolu v stvárnení dnešného sveta. Vocílka z divadelnej hry J. K. Tyla z roku 1847 v podaní Jana Augustina je klasický alfa samec, podcaster, pripomínajúci bratov Tateovcov. A pôsobí pritom až nepríjemne presvedčivo. Tvrdí, že ženy to vo svete majú ľahšie, zároveň, že sú od prírody emocionálnejšie, menej racionálne. Skutočných mužov vidí ako ohrozený druh. Libuše, prvá česká kňažka z povestí od Aloisa Jiráska, v podaní Ireny Freudenschussovej, kedysi predpovedala slávu Prahy. Dnes veští z tarotových kariet a používa termíny ako „tieňové ja“ či „božská ženskosť“. Irena Freudenschussová dopriala Libuši patričný dotyk šialenstva, no zároveň autoritu a desivosť hodnú mocnej kňažky, ktorá vidí budúcnosť.

Samotná Maryša je obhajobou vykreslená ako tradičné sedliacke dievča, ako korene národa. Obžalobou je opísaná ako relikt a prežitok minulosti. A vlastne takmer nikto nevníma Maryšu ako osobu, ako človeka. Maryša je symbol, Maryša je relikt, Maryša je folklór. Maryša je jedno, Maryša je druhé. A vy sa z pozície diváka pýtate – dokedy Maryša vlastne vôbec niečím je? Kde je hranica medzi osobou a ideou a na ktorej záleží spoločnosti viac? Jediné, čím Maryša nie je, je sama sebou.

O Maryšinom osude priamo v sále rozhoduje samotné publikum (či skôr popravná čata). Ak však Maryšu oslobodíme, zmení sa vôbec niečo? Alebo sa koleso bude aj naďalej točiť, hľadajúc obeť, ktorú svojou váhou môže utlačiť? Máme nakoniec vôbec nejakú moc?

Tribunál je tematicky nadčasový. Hoci pracuje s postavami podstatne staršími než je väčšina z nás, jeho relevancia v dnešnom svete sa nedá poprieť. V humornom prevedení diváka konfrontuje so zložitými otázkami, ktoré často zostávajú bez priamočiarej odpovede, no nad ktorými by sme sa bezpochyby mali čas od času zamyslieť všetci. Herecké výkony sú rovnako komické ako silné a hra od vizuálov až po hudbu nesie unikátnu DNA, ktorá sa vás dotkne, pobúri aj pobaví.

Tribunál

Autori: Eliška Houserová, Martin Modrý

Réžia a hudba: Martin Modrý 

Dramaturgia: Eliška Houserová 

Scéna a kostýmy: Jana Mlatečková, Barbora Netopilová

Produkcia: Hana Severinová, Marie Johana Smělá

Choreografia: Sofia Chalányová, Johanka Trokšiarová

Hrajú: Johanka Trokšiarová, Sára Dedíková, Tomáš Brychta, Karolína Krobotová, Václav Holinka, Terezie Vosáhlová, Sofia Chalányová, Aneta Měsícová, Ema Paľuchová, Irena Freudenschussová, Jan Augustin

Dĺžka predstavenia: 120 minút s prestávkou