Práca, ktorá má zmysel aj veľa chlpov: jeden deň v chrlickom útulku

Brno - Mačky bez domova, plné kapacity a kolotoč, ktorý sa nezastaví. Navštívila som brniansky útulok Opuštěné kočičí tlapky, aby som zistila, ako vyzerá každodenná realita dobrovoľníkov a čo všetko obnáša záchrana mačacích životov.

Ráno cestujem do Chrlíc. Od Brna sa mi zdajú svojím vzhľadom vzdialené a cítim sa ako v inom svete, aj keď som stále v meste. Vchod do útulku Opuštěné kočičí tlapky nachádzam jednoducho. Po zazvonení ma víta mladé dievča a vedie ma hlbšie do budovy. Tam ma už čaká Iva, ktorá ma má dnes na starosti.

„Môžeme si potykať, nie?“ pýta sa ma Iva a ja rada súhlasím. Je to postaršia žena, no úsmev ju značne omladzuje. „Kľudne si urob čaj alebo kávu,“ ponúka a ukazuje na vozík plný šálok, lyžíc a nádob. S vďakou zatiaľ odmietam.

Za dverami útulku

Cestou do prvej izby s mačkami prechádzame kanceláriou, kde sa stretávam s vedúcou útulku, Petrou. Petra sa na Ivu podobá, obidve majú vrúcny úsmev. „Tieto dvere vždy zatváraj. Niektoré mačky majú vo zvyku vybehnúť von a potom ich musíme chytať,“ varuje ma Iva so smiechom. Hovorí o dverách do kancelárie, ktorá je predsieňou k jedinej miestnosti, v ktorej sú mačky vo voľnom výbehu. Chvíľu neskôr viem presne, o čom hovorí. Drobný čierny kocúrik sa tlačí von hneď, ako dvere otvoríme. Iva ho chytá a ja ju nasledujem do miestnosti.

„No áno, ty si taký zvedavý, ja viem,“ prihovára sa Iva kocúrovi. A má pravdu. Čierny kocúrik sleduje všetko, čo robíme, tisne sa nám do cesty a obtiera o ruky. „Chce stále pomáhať,“ hovorí Iva a pobavene krutí hlavou.

Iva ma poveruje mojou prvou úlohou – zbaviť všetky huňaté povrchy chlpov. Pasuje ma zubatou kefou ako rytiera mečom. Ona zatiaľ čistí záchody, mení piesok, dezinfikuje a zametá. Myslím, že ma šetrí, preto si na svojej úlohe dávam záležať. Ide mi to ale značne pomalšie než Ive, ktorá tu upratuje každý deň.

Pri práci ma stále sprevádza čierny zvedavec. Pýtam sa na jeho meno, no Iva ho nevie. „Máme tu niekedy cez 90 mačiek naraz, takže nepoznám úplne všetky. Teraz sa nám to tu aj dosť menilo,“ vysvetľuje. Od Petry sa neskôr dozvedám, že momentálne majú priamo v útulku 73 mačiek, ale zvyčajne sa to pohybuje okolo 120. Petra ich po mene pozná všetky – sama ich totiž pomenúva.

Ďalej sa Ivy pýtam na začiatky útulku. „Tu v Chrliciach budeme na jar asi štyri roky. Petra útulok viedla už predtým, ale z domu. Niekedy mala aj 14 mačiek doma v paneláku,“ rozpráva Iva. Dozvedám sa, že Petra je jej dcéra. „Poprosila ma, či by som jej s útulkom pomohla, keďže som už bola na dôchodku. A ja som súhlasila,“ opisuje Iva. Pôvodne mala s útulkom vypomáhať polroka. Dnes je tu už štvrtý rok.

V práci sa ďalej presúvame na horné poschodie. Cestou sa mi Iva ospravedlňuje, že je v budove taký chaos – momentálne totižto rekonštruujú. Petra mi neskôr vysvetľuje, že rekonštruovať musia často. „Je to aj z hygienických dôvodov. Často maľujeme, často meníme podlahy. Teraz potrebujeme viac odkladného priestoru, tak sme kúpili skrine a trochu to tu meníme,“ opisuje.

Mačky v karanténe

V hornej časti budovy sa nachádzajú dve miestnosti, obidve karanténne. V nich sú mačky v klietkach – niekedy viaceré, niekedy samé. „Tu máme mačky, ktoré ešte nemajú všetky očkovania alebo neboli odčervené a podobne,“ vysvetľuje Iva. Karanténu môžu mačky tráviť aj v dočasnej opatere. Petra mi neskôr opisuje, že dočasná opatera je skvelou možnosťou napríklad pre študentov, ktorí ešte nemajú prostriedky na dlhodobú starostlivosť. Útulok dočaskárom ponúka preplatenie krmiva, veterinárnych vyšetrení, aj inej starostlivosti. Dočaskár si tiež môže zvoliť, či sa o mačku chce starať len po dobu karantény, alebo až kým nebude adoptovaná.​​​​​​​

V karanténe sú práve hlavne mačiatka. „Na každú klietku si musíš nasadiť nový pár rukavíc. Môžeš ich hladkať, ale nevyberaj ich von,“ inštruuje ma Iva. „Oni ale budú liezť von samy,“ dodáva so smiechom.

V prvej klietke, ktorú upratujem, je dvojmesačné čiernobiele mačiatko menom Měsíc. Z klietky najprv vyberiem všetky veci, skontrolujem ich a podľa potreby vymením. Prázdnu klietku, len s Měsícem, pozametám. Vyčistím a vydezinfikujem záchod, prisypem doň čerstvý piesok. Doplním krmivo, kapsičku a vylejem starú vodu. Nakoniec všetko vrátim späť. Měsíc by sa rád maznal, stále mi naráža do ruky, ale vyjsť von sa našťastie počas celého procesu nesnaží.

Iva mi podchvíľou vysvetľuje ako čo robiť, ak sa ako dobrovoľníčka ešte rozhodnem vrátiť. „Pre istotu, do budúcna,“ hovorí. Ak by som to nabudúce robila sama.

V poslednej klietke, ktorú upratujem, je malé šedé mačiatko. Vyzerá bojazlivo, pohybuje sa opatrne a pomaly. No o chvíľu mi už strká hlavičku do ruky a obtiera sa o ňu. Škrabkám ho za ušami a ono sa nenápadne snaží z klietky dostať von, v čom mu musím brániť. Najradšej by som si ho zobrala domov. Snažím sa zistiť jeho meno, ale papier s jeho informáciami na klietke chýba. Petry sa pýtam, prečo ho niektoré klietky majú a iné nie. „Ešte sme to nestihli,“ vysvetľuje prosto. Pri takom množstve mačiek je veľa práce a stálych pracovníkov má útulok málo. Preto je dobrovoľníctvo kľúčové. Teraz, keď je útulok známejší, dokážu vďaka dobrovoľníkom pokryť celý deň upratovania, čo zamestnancom necháva čas na administratívu a výjazdy.

Pomoc, ktorá má zmysel

Po práci ma Iva posiela za Petrou do kancelárie. „A naozaj si sprav nejaký čaj alebo kávu. Ak si nespravíš, spravím ti ho ja,“ hovori mi. S Ivou snáď ani nie je možné cítiť sa nepríjemne.

S Petrou sa chcem ešte porozprávať o útulku a o tom, ako môžu bežní ľudia pomôcť. „Problémom sú nekastrované mačky,“ hovorí. Opisuje, že najväčšiu pomoc útulkom vidí práve v kastráciách. „Na jar prinesú ľudia mačiatka, niekedy aj s mamou, väčšinou z dedín,“ vysvetľuje. Niektorí sa však so zanesením mačiatok do útulku neobťažujú – jednoducho ich vyhodia na ulicu. Divoké mačky útulok kastruje, ošetrí a vypustí späť tam, kde žili. Na život s človekom by si vraj už nezvykli. „My sme schopní tie kastrácie aj uhradiť,“ vysvetľuje ďalej Petra. Povinná kastrácia je súčasťou adopčnej zmluvy v prípade, že adoptovaná mačka ešte kastrovaná nie je.

Petra mi tiež spomína blšie trhy, ktoré útulok organizuje v kaviarni Pelíšek raz mesačne. Predávajú oblečenie, kozmetiku, knihy či keramiku, ktoré im ľudia darujú. Celý výťažok z trhov potom ide na prevádzku útulku.

„Budeme radi, ak sa ešte vrátiš,“ hovorí mi Petra na rozlúčku. A ja sa vrátiť určite plánujem. Práca s mačkami je relaxujúca, dá hlave oddýchnuť. Hlavne je vďačná, rovnako ako tvory, o ktoré sa staráte. Pri odchode myslím na zvedavého čierneho kocúra, Měsíca a hanblivé šedé mačiatko. Aj oni raz možno odídu do nového domova. No nateraz sú tu – a niekto sa o nich musí postarať.