Univerzitu dopĺňa taiči. Cvičeniu venujem takmer všetok voľný čas, hovorí brnenský profesor

Brno - V roku 2023 obsadil na talianskom Shaolin festivale dvakrát prvé a raz tretie miesto. O rok neskôr sa stal majstrom sveta v taiči. Okrem športových titulov má aj tri z pomedzi tých vysokoškolských a študenti psychológie ho poznajú skôr spoza katedry. Prodekan pre výskum a doktorské štúdium Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity Tomáš Řiháček v rozhovore ozrejmí, či work-life balance vôbec existuje a radí, ako sa pripraviť na stres počas skúškového.

Taiči je pomerne netypický koníček. Čo vás k nemu priviedlo?

Cvičenie pre mňa malo vždy nielen fyzický, ale aj psychologický a duchovný rozmer. Taiči cvičím asi osem rokov, ale bojovým umeniam som sa venoval už od detstva, takže to pre mňa bol taký návrat k niečomu dôverne známemu. Už v tej dobe som zároveň kombinoval iné bojové umenia s jógou a meditáciou.

 

Stanovujete si nejaké špecifické športové ciele? Je niečo konkrétne, čo by ste chceli dosiahnuť?

Taiči nie je úplne nejaká technika či zostava, ktorá sa učí. Ide skôr o to, že pri cvičení môže človek objavovať stále nové vrstvy a horizonty. V tomto zmysle sa dá povedať, že som s taiči sotva začal. Určite nie som na vrchole a nie som si istý, či je niečo také vôbec možné. Stále je čo sa učiť a objavovať.

Čo je taiči?

Taiči má pôvod v Číne. Jeho vznik sa datuje niekde medzi trinástym až sedemnástym storočím a pôvodne bolo skutočne bojovým umením. Dnes je vyhľadávané prevažne kvôli pozitívnemu vplyvu na psychiku a fyzické zdravie. 

• Tradičné taiči v sebe stále nesie prvky boja a sebaobrany. Pohyby sú rýchlejšie a prudšie.
• Zdravotné taiči vyhľadávajú prevažne seniori a pacienti s problémovým držaním tela. Zlepšuje fyzickú kondíciu, dýchanie či rovnováhu. Oproti tomu tradičnému je pomalšie a pripomína skôr strečing. 

Máte náročnú prácu, ale zároveň dosahujete v taiči vrcholové úspechy. Ako to časovo zvládate?

Je pravda, že moja práca je pomerne časovo náročná. Cvičeniu potom venujem takmer všetok voľný čas. Snažím sa nájsť si naň čas každý deň, ale samozrejme to nie vždy vyjde. Určite by som to neoznačil za vrcholovú úroveň. Je to v medziach toho, čo je možné robiť pri práci na plný úväzok.

 

Je taiči skôr fyzické cvičenie, mentálny tréning alebo životná filozofia?

Pre taiči je špecifické, že to nie je len telesné cvičenie. Má v sebe všetky tieto stránky. Telo a myseľ sa spájajú do jedného neoddeliteľného celku. Keď ide človek do posilovne, môže tam stráviť hodinu intenzívnym cvičením a pritom myslieť na niečo úplne iné. Telo cvičí, ale myseľ sa túla. To ide úplne proti princípom taiči. Pri ňom sa človek na cvičenie musí plne sústrediť, je v lepšom kontakte so svojím telom. Učí sa ho vnímať komplexnejšie a citlivejšie. Nejde o to odcvičiť nejakú zostavu. Oveľa viac závisí práve na tom, aby sa človek naladil na určitý stav mysle, cvičil vedome a pritom uvoľnene a hľadal v jednotlivých pohyboch prirodzenosť. Túto schopnosť si potom môže preniesť aj do bežného života.

 

V čom je filozofia taiči odlišná od bežného nastavenia zameraného na výkon, ktoré vidíme v práci či škole?

Cvičiť taiči znamená naladiť sa na prirodzené plynutie. Aspoň na chvíľu nechať veci prirodzene plynúť. Má korene v taoizme. Je to veľmi prírodná filozofia, ktorá kladie dôraz na prirodzenosť a nenásilnosť. Veci sa dejú podľa nejakého poriadku a silené snahy vedú k disharmónii. Po každom nádychu prichádza výdych, po aktivite oddych a po raste úbytok. V tomto skutočne predstavuje opak dnešnej uponáhľanej doby.

V čom sa súťaží?

Taiči sa hodnotí odlišne ako niektoré iné bojové športy. Predvádzajú sa nacvičené zostavy, dôraz sa kladie na správnu techniku. Veľa sa však odvíja od konkrétnej disciplíny. Disciplíny môžu, ale nemusia, využívať aj rôzne zbrane, zostavy môžu byť predvádzané aj v skupinách - v tom prípade sa hodnotí synchronizácia. V prípade bojovejších disciplín, kedy stoja súperi fyzicky proti sebe, sa opäť hodnotí prevedenie. Stretnutie prebieha bez boja. Výsledné poradie určia bodmi porotcovia, podobne ako napríklad pri gymnastike. 

Čo znamená work-life balance konkrétne pre vás?

Mám tendencie k workoholizmu. Zistil som, že keď sa chcem odreagovať, nestačí mi len nepracovať. Ak ten voľný priestor aktívne nevyplním niečím, čo ma plne zaujme, tak si tam tá práca vždy nakoniec nájde cestu. Minimálne v podobe myšlienok na problémy, ktoré čakajú na riešenie. Oddať sa na chvíľu niečomu inému mi pomáha odpútať sa od práce. Potrebujem sa niečomu venovať naplno a do hĺbky, takže taiči venujem značnú časť svojho voľného času. V mojom prípade ide skôr o work-taiči balance.

 

Vnímate to ako reálne dosiahnuteľný stav alebo skôr ideál?

Ja sa na to pozerám skôr ako na dva princípy, ktoré sú rovnako dôležité. Človek potrebuje byť dobre zakotvený v sebe samom. Musí sa dokázať vidieť a prijímať taký, aký je. Ale tiež potrebuje, aby za ním niečo zmysluplné ostalo. Pokoj prichádza po dobre vykonanej práci.

 

Spomenuli ste workoholizmus. Je z vášho pohľadu možné byť dlhodobo výkonný a zároveň vnútorne pokojný?

Výkonnosť a pokoj idú trochu proti sebe. Výkon znamená ísť na hranu svojich možností, neustále sa hnať a byť orientovaný na výsledok. Pokoj naopak znamená nebrať to tak vážne a neidentifikovať sa až tak so svojou prácou. Neusiluje o maximálnu efektivitu za každú cenu. Erich Fromm to kedysi popísal ako dilemu „mať alebo byť“. Z jeho analýzy jasne vychádza, že byť sám sebou je lepšie ako sa neustále hnať za snahou niečo mať.

 

Študentom sa blíži koniec semestra, čo zaručene predstavuje zvýšený stres, niekedy až vyhorenie. Máte nejaké osvedčené tipy, ako sa s podobnými situáciami vyrovnať?

Príde mi, že na náročných úlohách je najťažšie proste začať. Sám mám tendenciu odkladať veci, do ktorých sa mi nechce, čo potom akurát zvyšuje moju nervozitu a stres. Takže sa tomu nevyhýbať a začať. A naopak, zase včas rozpoznať, keď už mám dosť. Kde ma už ďalšia snaha akurát vyčerpá a neprinesie žiadny efekt. Skrátka, kedy sa od toho už potrebujem odpútať a oddýchnuť si.

Ako tento stav dosiahnuť? Ako sa medzi naliehavými termínmi prinútiť zastaviť?

Za dôležité považujem mať nejaký mimopracovný alebo mimoškolský záujem. Nájsť si niečo, čo človeka skutočne baví, venuje sa tomu a užíva si ten proces. Ja neviem robiť veci len polovične, ale veľa ľudí to má inak. Majú veľa koníčkov a každému venujú trochu času. To je tiež super, ale u mňa to tak jednoducho nefunguje. Určite si treba nájsť svoju vlastnú cestu.