Múzeá sú ako živé organizmy, hovorí profesorka dejín umenia

Brno - Markéta Jarošová je muzeologička a akademická pracovníčka Ústavu dejín kresťanského umenia Katolíckej teologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Pracovala ako kurátorka podzbierky výtvarného umenia Sliezskeho zemského múzea v Opave. V brnenskej Knižnici Jiřího Mahena 12.mája prezentovala prednášku Za zatvorenými dverami múzeí a galérií, skrz ktorú predstavila verejnosti prácu kurátorov.

Čomu presne sa venujete vo svojom profesnom živote?

Som súčasťou Ústavu dejín kresťanského umenia Katolícko teologickej fakulty na Karlovej univerzite. V rámci svojich predmetov vediem niekoľko kurzov zameraných na muzeológiu, správu zbierok a prax spojenú s odborom. Verím tomu, že nielen samotné dejiny umenia sú pre študentov dôležité a preto im chcem ukázať, čo s odborom a štúdiom môžu nakoniec v praxi robiť.

Aké vlastnosti by mal mať dobrý kurátor v umeleckej inštitúcii?

Podľa mňa by mal mať hlavne cit a oddanosť voči zbierkovému fondu, čo spravuje. Rovnako by mal byť lojálny voči inštitúcii, kde sa samotný fond nachádza - pracovať s jeho históriou a dejinami. Súčasne by mal byť naladený na to, čo verejnosť zaujíma a vyžaduje. Tým myslím, že by mal pracovať kreatívne s návštevníkmi. Nemyslím si, že je vždy potrebné meniť expozície a vytvárať veľmi kontextuálne náročné témy, v skratke je dôležité počúvať a interpretovať ohlasy z vonku.

Čo pre vás miesta spojené s umením, ako galérie a múzeá znamenajú?

Myslím si, že nie sú iba chrámami umenia ale že sú to živé organizmy. Stále sa nejakým spôsobom menia a vyvíjajú.

Ktoré české inštitúcie sa vedia porovnávať so svetovou úrovňou?

V tomto ohľade vnímam hlavne galérie spojené so súčasným a moderným umením. Najviac sa vedia zameriavať na to, čo je v dnešnej dobe považované za vyhľadávané umenie. Nemôžem ale vynechať staré umenie. Ak sa pozrieme na prácu kurátorov a zbierky, ktoré máme v inventároch, tak sa taktiež v určitých oblastiach blížime k svetovej špičke, ale nemôžeme to zrovnávať úplne, keďže berieme do ohľadu kvalitu fondov, financie a galérne architektúry. Konkrétne miesta, ktoré mi napadajú,sú napríkad DOX alebo galéria Rudolfinum v Prahe.

Na čom môžu české galérie budovať svoje povesti?

Práve na histórii a rozsahu zbierok. Je však potrebné aby expozícia bola pre návštevníka pochopiteľná a atraktívna. Nemysím si, že je potreba veľkých revolúcíi alebo špeciálnych koncepcií v rámci diel, ide hlavne o to, aby verejnosti bolo umenie prezentované prívetivo.

Čo o práci kurátora verejnosť nevie?

Možno nie všetci si uvedomujú, akú veľkú časť práve zaberá administratíva a byrokracia. Kontakt s umením a exponátmi je iba čerešničkou na torte. Nie je to iba o kurátoroch a riaditeľoch, ale aj o reštaurátoroch, dokumentátoroch a mnohých ďalších, ktorí stoja za samotným chodom galérie. Taktiež sa určite ešte vyskytuje podceňovanie samotnej profesie kurátorstva. Tá práca vyžaduje množstvo času,zodpovednosti a vedomostí o odbore a na konci dňa je stále mzdovo veľmi nízko ohodnotená.

Čo by ste chceli, aby návštevník vnímal počas návštevy galérie?

Myslím si, že je dobré cestovať a zrovnávať zbierky. Zároveň je rovnako dôležité, aby si každý návštevník pri vstupe do galérie a múzea uvedomil lokálny kontext. Nemôžeme očakávať, že na Morave uvidíme umelecké diela ako v Louvre. Vždy to vychádza z historických kontextov, v rámci akých okolností boli galérie zriaďované a napríklad aj z toho,aká bola stratégia získavania exponátov prvých kurátorov. Tieto skutočnosti treba brať do ohľadu v regionálnom,ako aj centrálnom,kontexte.