Peklo na zemi, každé tri sekundy niečo vybuchlo, opisuje študent z Krymu vojnu

Brno - Átrium Fakulty sociálnych štúdií (FSS) Masarykovej univerzity v utorok hostilo podujatie Cafe Kyiv na podporu napadnutej Ukrajiny, ktoré pripomenulo štvrté výročie ruskej invázie. Akademický pokoj sa v tento deň premenil na ruch početných diskusií a príhovorov odborníkov. Pre väčšinu návštevníkov išlo o kultúrny zážitok či tichú pripomienku a podporu. Pre ukrajinských študentov má ale tento dátum trpkú príchuť. ,,Pre mňa to je určite deň hrdosti na to, že sme schopní brániť sa proti najväčšej krajine na svete,“ opisuje svoje pocity ukrajinský študent odboru International Relations and European Politics na FSS Ervin Kovtunenko, s ktorým sme sa na tému invázie rozprávali.

Dnes sú to presne štyri roky od začiatku ruskej invázie. Ako tento dátum prežívaš tu v bezpečí na fakulte? Je to pre teba deň smútku, alebo skôr hrdosti na tvoju krajinu?

Pre všetkých ukrajinských študentov na tejto fakulte je dôležité cítiť sa tu ako doma, najmä pre tých, ktorí prišli do Česka hneď na začiatku vojny v roku 2022. Ja osobne to vnímam skôr ako deň hrdosti na našu krajinu. Viem, čo všetko ľudia prežili. Sám pochádzam z okupovaného Krymu, žil som v Moskve a do Česka som prišiel z Kyjeva. Vďaka tomu mám na vojnu objektívny názor – videl som ju z pohľadu okupovaného regiónu aj z hlavného mesta agresora. Je to pre mňa deň hrdosti, pretože už štyri roky úspešne bránime našu zem a máme za sebou podporu celého sveta.

Čo by si si prial, aby si tvoji spolužiaci práve v tento deň uvedomili?

Hlavne to, že táto vojna je veľmi tvrdá. Nie je to vec, ktorá sa vyrieši samostatne, musíme sa nejako podporovať. Mám pocit, že veľa ľudí si možno vôbec neuvedomuje, čo sa deje priamo na prvej línii frontu. Pôsobil som tam ako dobrovoľník v regióne Donbasu, len desať kilometrov od frontu, a môžem povedať, že je to peklo na zemi. Keď som tam bol, každé tri sekundy niečo vybuchlo. My tu v Česku ale nemôžeme len tak sedieť a nič nerobiť. Ja som sa napríklad naučil česky úplne sám, len z rešpektu k tejto krajine, pretože ako Ukrajinec musím niečím prispieť. Chcel by som preto, aby ľudia mali k Ukrajincom súcit a rešpekt za to, čo robia. Ide o bežný rešpekt.

Keď vidíš, ako tvoji spolužiaci na fakulte stále organizujú akcie ako Cafe Kyiv, dáva ti to pocit, že okolie nezabudlo a nezabúda?

Tieto akcie sú úžasné. Je dôležité, že tu vidím mnoho odborníkov a expertov, že podpora nie je len o subjektívnych názoroch, ale aj o profesionálnom výskume. Veľmi si vážim spoluprácu so Slovákmi a Čechmi. Stále vidím množstvo z nich, ktorí pre nás robia veľa – prispievajú na armádu a bezpečnosť, čo je kľúčové. Ukrajina teraz bráni celú Európu vrátane Poľska, Česka a Slovenska. Ak by sme zložili ruky, bolo by to zlé.

Zmenil sa tvoj pohľad na konflikt od februára 2022 do dnešného dňa?

Určite áno, každý rok je situácia iná a rýchlo sa mení. Čo ma ale mrzí stále, je úroveň našej diplomacie. Ja osobne si myslím, že medzinárodná spolupráca a diplomacia zo strany Ukrajiny je hrozná. Mnohí naši diplomati ani neovládajú jazyky krajín, v ktorých pôsobia, čo je pre spoluprácu kľúčový prvok. Jedna vec sa však u mňa nikdy nezmení – hrdosť a pocit v srdci, že všetko bude fajn. Verím, že dobro nakoniec vyhrá nad zlom a spoločne to dotiahneme do víťazstva. Hlavne si treba veriť, brániť našu zem a podporovať sa.