Kryt 10-Z: protiatómový bunker, v ktorom nevidiaci sprievodca otvára oči do minulosti

Brno - Stojím pred nenápadným kopcom v centre Brna a viem, že sa ochvíľu ocitnem v inom svete. Je to budova, okolo ktorej som išla nespočetne veľakrát v električke z Českej smerom na Šilingrovo náměstí. Vždy som sa zamýšľala, čo táto malá budova ukrýva. Je to protiatómový kryt 10-Z. Šesťkrát do týždňa poskytuje nočnú exkurziu, na ktorú dnes vedú aj moje kroky. Na sebe mám svoj zimný kožuch, v ktorom mi je v tomto počasí už trochu priteplo, no inštrukcie upozornili na chlad v bunkri a ja som sa pripravila. Prichádzam nesmelo päť minút pred začatím exkurzie, no v bunkri ma víta len recepčný a pán sprievodca Petr Svoboda.

Hodiny odbíjajú sedem a ja pochopím, že dnešnej prehliadky sa zúčastním len ja. Skôr než začneme, všimnem si jeden detail. Pán sprievodca sedí v čalúnenom kresle so slepeckou palicou, opretou vedľa neho. Ihneď rozmýšľam ako sa dostal k takejto nevšednej práci. Prehliadka sa začína krátkou históriou o vzniku bunkra. Kryt počas druhej svetovej vojny slúžil širokej verejnosti a na Brno bolo dokopy uskutočnených päť náletov. V roku 1946 kryt prebrali Löwy a Šmid, ktorí ho pretvorili na veľkoobchod s vínom. Darilo sa im natoľko, že po roku obchodovania museli platiť milionársku daň. Obchod tam však nezotrval dlho, pretože po komunistickom prevrate v roku 1948 sa priestory opäť stali štábnym krytom pre predstaviteľov kraju, mesta a odborníkov pre krízové riadenie. Kryt bol až do roku 1994 v rukách armády, od ktorej ho prevzal magistrát mesta Brna. Na rekonštrukciu krytu prispel Americký fond pred dvanástimi rokmi a sprístupnil ho opäť verejnosti

Historické fakty sa výborne prelínajú s vtipmi pána sprievodcu. Po výklade sa vydávame na cestu a hneď som upozornená, aby som si dávala pozor na svoje kroky. „Buďte opatrná, pretože pri stenách je veľa krámov. Teda my ich nazývame exponáty,“ sucho dodáva pán Petr a ja sa nahlas rozosmejem. Uisťuje ma, že pre prípad núdze má dva certifikáty prvej pomoci, hoci lekárničky v regáloch sú už len retro kúsky. Vchádzame do prvej miestnosti, ktorá je údajne srdce bunkru. Nachádza sa tu záložný zdroj pre elektromotor vo vzduchofiltračnej miestnosti. Stroj dnes už nefunguje, avšak jeho výfuk ústi von pri romantickej lavičke v parku pod Špilberkom. „Keď sme raz stroj čistili, z výfuku išiel hustý čierny dym a ľudia sa zľakli, že horí Špilberk. Našťastie sme výjazd hasičov nemuseli platiť, avšak odvtedy ich musíme vždy s takouto akciou dopredu oboznámiť,“ prezrádza mi vtipnú historku popritom, ako sa úzkymi tehlovými chodbami presúvame hlbšie do krytu. Dnes je kryt stále zaradený do bezpečnostného systému, takže tu musia pravidelne prebiehať technické kontroly. Posúvame sa ďalej a v hrobovom tichu sa ozývajú len naše kroky.

Dvere z cely smrti

Ďalšia miestnosť je kľúčová pre chod krytu, pretože sa tu filtruje vzduch. Som obklopená množstvom veľkých čiernych strojov a dozvedám sa, že filtračný systém funguje na rovnakom princípe ako v ponorkách či kozmických lodiach. Kapacita je usporiadaná pre šesťsto ľudí na tri dni. Ak by došlo k jadrovému útoku, po troch dňoch by sa radiácia vo vzduchu znížila natoľko, že by bolo bezpečné vyjsť von v chemickom obleku. Počas exkurzie sa miestami stávam aj pomocníčkou pána Svobodu, keďže mi dáva inštrukcie, v ktorých miestnostiach mám zapnúť svetlo. Po rozsvietení žiarovky však stojím pred exponátom, z ktorého mi prejde mráz po chrbte.

Stojím pred dverami z cely smrti z brnianskej Káznice. V nej boli väznení predovšetkým režimu nepohodlní ľudia. Dvere sú v kryte umiestnené len ako memento doby, aby sa pripomenuli všetky vykonávané zverstvá. Čo je však na dverách zaujímavé sú vyryté nápisy. Zanechali ich tu zadržaní a vyrývali tam svoje mená, prezývky, či rôzne hanlivé pomenovania. Dvere si v zapätí môžem obzrieť z blízka a pán Svoboda ma zaskočí otázkou, čo je na dverách nezvyčajné. Upozorňuje ma, že to nie je ich absencia kľučky. Keď si kuriozitu na dverách po chvíli nevšimnem, prezradí mi, že nápisy sú na dverách z oboch strán. Dôvodom bol jeden pokus o útek, pri ktorom sa dvere vylomili z pántov. Následne sa vysadili, spevnili a tým pádom boli otočené naopak.

Raňajky tridsať metrov pod zemou

Čím hlbšie sa dostávame, tým bližšie sa cítim k dobe, v ktorej kryt slúžil. Vo vzduchu je cítiť prenikavá vôňa navlhnutého betónu. Obchádzame množstvo dobového nábytku a ja obdivujem každú jednu stoličku zo šesťdesiatych rokov. Zatiaľ sme vošli do každej miestnosti, no zrazu prechádzame okolo štyroch zamknutých dverí, ktoré ihneď vzbudzujú zvedavosť. V kryte nemusíte absolvovať len prehliadku, môžte sa v ňom rovno aj ubytovať. „Zážitková turistika dnes ľuďmi rezonuje. Priestor je v centre mesta a chodia sem ľudia, ktorých múzeum nezaujíma a o komunizme nič nevedia. Avšak nie je návštevník, ktorý by si po takomto pobyte nekládol množstvo otázok,“ prezrádza historik a autor projektu Pavel Paleček. V rámci ubytovania kryt ponúka aj zážitkové raňajky priamo v priestoroch. Takéto ubytovanie láka nejedného turistu a jedným z nich bol aj dánsky filmár Christian Birkedal, ktorý do Brna zavítal s jeho manželkou kvôli hormonálnej liečbe. O dieťa sa pokúšali skoro šesť rokov a svoju dcérku Tille počali práve v kryte. Tille má do krytu doživotný vstup zadarmo a spolu s rodinou navštevujú kryt každý rok na jej narodeniny.

V polke prehliadky sme sa dostali do najzadnejšieho bodu krytu, ktorý sa nachádza dvadsaťosem metrov pod zemou. „Momentálne sa nachádzame asi na najbezpečnejšom mieste v celom Brne,“ konštatuje sprievodca. Prechádzame popri spomínaných retro lekárničkách, ktoré však majú využitie aj dnes pretože z nich občas zmizne acylpyrín pre návštevníkov po prebdenej noci, nad čím sa pousmejem. Svoboda vtipkuje, že v kryte je retro úplne všetko, vrátane neho.

Napriek tomu, že obchádzame jednu zaujímavú expozíciu za druhou, mňa najviac zaujíma ako sa on dostal k takejto práci. „Keď som oslepol, bol som doma pätnásť rokov na invalidnom dôchodku. Približne pred siedmimi rokmi som dostal možnosť robiť v kryte sprievodcu a rád som to prijal. Taktiež je to spôsob ako sa dostať medzi ľudí,“ vysvetľuje mi, zatiaľ čo ja ďalej vypínam a zapínam svetlo. Mieša sa vo mne radosť, že človek s jeho postihnutým našiel plnohodnotnú výplň času, s obdivom, že sa odhodlal vykonávať takúto prácu.

Postupne sa dostávame do veľkého priestoru plného kožených gaučov a rôznych plagátov a ja tu pociťujem oveľa uvoľnenejšiu atmosféru ako vo zvyšku krytu. Je to kultúrna časť, v ktorej sa bežne koná množstvo podujatí od debát, teambuildingov až po jazzové večery. Prechádzame okolo šifrovacích miestností, ktoré majú veľkosť asi jedného metra štvorcového s úzkou škárou vo dverách. Spolu so sprievodcom skonštatujem, že to nie je nič pre klaustrofobikov. „Viete kedy slepý človek trpí klaustrofóbiou,“ zaskočí ma zrazu Svoboda otázkou. Rozmýšľam, čo by bola korektná odpoveď a on hneď dodáva: „keď mu strčíte slepeckú palicu do vedra.“ Nad týmto vtipom sa v hlave smejem ešte niekoľko minút a čím väčšie množstvo krytu som prešla, tým viac si ho obľubujem. Zrazu však už neklesáme dolu, ale začíname stúpať po schodoch. Ukazujeme mi rôzne únikové východy, no my máme namierené k východu v parku pod Špilberkom. „Pri renovácii krytu boli najnáročnejšie papierovačky. Práve pri budovaní tohto nového východu, trvalo vybavovanie všetkých povolení asi rok a bager vykopal východ za štyri roky,“ prezrádza Paleček.

Úvahy o tom, aké by to bolo skrývať sa tu pred atómovou hrozbou, náhle preruší hlučný kovový zvuk. Sprievodca predo mnou otvára ťažké oceľové dvere a po hodine sa vraciame z čias totality do reality. Do tváre ma udrie čerstvý vzduch a pred očami sa mi rozprestrie vysvietené Brno.

Pán Svoboda sa so mnou rozlúči a sledujem, ako jeho postava so slepeckou palicou pomaly mizne v chladných chodbách. Ostávam stáť pri lavičke s nenápadným výfukom a pozerám na mesto pod sebou. Kryt 10-Z už pre mňa nie je len malou budovou v kopci, okolo ktorej jazdia električky. Je to memento, ktoré pripomína, že v podzemí stále dýcha minulosť, ktorá nás učí vážiť si každý jeden moment na slobode.