Kolegyni u lekára povedali, aby si vyzliekla klientku, hovorí pracovníčka s nevidiacimi

Homepage

Kolegyni u lekára povedali, aby si vyzliekla klientku, hovorí pracovníčka s nevidiacimi
Okrem Svárovskej sú v brnenskom Tyfloservise ďalší traja zamestnanci. Každý z nich sa denne venuje v priemere dvom klientom. Foto: Anna Sviatková
GALERIE collections

Brno - Marcela Svárovská vyštudovala sociálnu prácu a už vyše dvadsať rokov pracuje v krajskom stredisku Tyfloservisu v Brne. Tyfloservis pomáha slabozrakým a nevidiacim, aby mohli dlhodobo samostatne fungovať. Má trinásť krajských stredísk a ročne pomôže viac než 2500 klientom.

 

Čomu konkrétne sa v Tyfloservise venujete?

Pomáhame klientom znovu sa začleniť do bežného života, máme na to rôzne kurzy. Precvičujeme to, čo robí človeku najväčší problém. Môže to byť kurz priestorovej orientácie, ten zahŕňa orientáciu napríklad u nich doma. Jeho súčasťou je aj nácvik chôdze s bielou paličkou, učíme, ako ju bezpečne používať. Akonáhle toto vedia, môžu nás požiadať o konkrétne trasy, napríklad do práce, a tie sa potom postupne učia. Skúšame aj optiku, čiže rôzne zrakové pomôcky.

 

Ako tieto kurzy zvyčajne prebiehajú?

Záleží. Vždy je to o komunikácii a spolupráci. Vypichne sa to, čo ten daný klient potrebuje. Ak sa chce naučiť Braillovo písmo, lebo chce čítať knihy, je to iné, ako keď si chce len popísať koreniny a vedieť si ich prečítať. V obidvoch prípadoch sa musí začať abecedou, ale ďalej sa to odlišuje aj podľa dĺžky kurzu.

Ak len začína, vtedy sa musí napríklad celkovo naučiť pracovať s paličkou. Sledujeme, či s ňou chodí dobre, či je to bezpečné. Až potom sa postupuje k nácviku konkrétnych trás. Klient povie, odkiaľ kam sa potrebuje dostať a ja potom idem do terénu a prejdem si tú trasu. Nejdem vlastne len tú jednu, najjednoduchšiu, ale prechádzam celé okolie, aby som vedela, kadiaľ je to najjednoduchšie a hlavne bezpečné. Občas je to cesta dlhšia aj o 15 minút. Trénujeme, kým to nezvládne.

Pri cvičení konkrétnych trás využívajú aj plány, ktoré obsahujú hmatom rozpoznateľné a vystupujúce materiály. Vyrábajú sa buď ručne alebo špeciálnou tlačiarňou, vďaka ktorej vybrané prvky vystúpia nad papier.
Pri cvičení konkrétnych trás využívajú aj plány, ktoré obsahujú hmatom rozpoznateľné a vystupujúce materiály. Vyrábajú sa buď ručne alebo špeciálnou tlačiarňou, vďaka ktorej vybrané prvky vystúpia nad papier. Foto: Anna Sviatková

Spomínali ste paličku a zrakové pomôcky. Aké sa používajú najčastejšie?

Pomôcok je veľa. Jedna, ktorá sa dosť objavuje aj v spoločnosti, je taká malá krabička - vysielačka. Spúšťa napríklad zvuk električky - zaznie, kam ide. Spúšťa semafory, v Brne sú ozvučené, ale aby to nerušilo, tak sú vypnuté a vysielačka vie spustiť ten zvuk. Bežné sú aj hovoriace telefóny, ktoré nahlas prečítajú správu a nevidiaci ich vie ovládať hlasom. Najviac si človek aj tak všimne paličku a vodiaceho psa, ale časté sú práve tie mobilné telefóny alebo rôzne lupy. Potom v domácnosti je základnou pomôckou napríklad ukazovateľ hladiny tekutín, aby to nemuseli kontrolovať prstom.

Dôležité je aj svetlo. Skúšame rôzne nasvietenia, aby si človek uvedomil pri čom mu začnú slziť oči, ktoré svetlo je preňho ostré alebo kedy sa mu už odrážajú písmenká. Dá sa pracovať aj s rôzne zafarbenými okuliarmi. V teréne som učila pána chodiť s paličkou a slnečné svetlo bolo preňho príliš ostré, tak sme používali farebné okuliare. Vďaka tomu sa mu zaostrili kontúry, nevidel detaily, ale videl napríklad obrysy áut.

Nie každý nevidiaci využíva paličku stále. Palička sa dá jednoducho poskladať na uschovateľnú veľkosť tak, aby ju vlastník v prípade potreby mohol kedykoľvek využiť.
Nie každý nevidiaci využíva paličku stále. Palička sa dá jednoducho poskladať na uschovateľnú veľkosť tak, aby ju vlastník v prípade potreby mohol kedykoľvek využiť. Foto: Anna Sviatková

V čom sa odlišuje práca s nevidiacimi od iných druhov sociálnej práce?

My sme ich oči a kontrola bezpečnosti. Aby som mohla klientov učiť to, čo potrebujú, som sama musela prejsť kurzom priestorovej orientácie a Braillovho bodového písma. To viem čítať očami, ale nie hmatom. Musela som tiež skúšať chodiť s bielou paličkou. Je to skutočne špecifická záležitosť, naša práca je prevažne terénna.

 

Je niečo, na čo ste si v začiatkoch práce s nevidiacimi museli zvykať alebo Vás prekvapilo?

Aj teraz si občas musím dávať pozor na slová typu ,uvidíme sa‘. Niektorým klientom je to nepríjemné. Nemajú tiež radi nečakané nevyžiadané dotyky. Nečakajú to a veľakrát to ani nechcú. Keď som nastúpila, zo začiatku som nevedela, či sa môžem smiať rovnakým vtipom ako oni. Nebola som si istá, veľmi radi si totiž robia srandu aj zo seba. Majú dosť drsné vtipy.

 

Stretávate sa aj so stereotypmi alebo predsudkami?

Vidiaci zvyknú hľadať záchranu u sprievodcu, v tom očnom kontakte. Automaticky berú nevidiacich ako malé deti a tykajú im. Ak majú doprovod, tak rovno hovoria na ten doprovod. Kolegyni, ktorá sprevádzala klientku k lekárovi povedali, aby si vyzliekla pani. Toho nevidiaceho človeka neberú ako osobnosť, ktorá vie sama fungovať a vybaviť si, čo potrebuje. Slabozrakí a nevidiaci sú rovnakí ako my, len je tam tá prekážka zrazu.

Žiadaný je aj kurz vlastnoručného podpisu. Pri tom využívajú zamestnanci Tyfloservisu 3D pomôcky. Klient si tak prstom alebo ceruzkou ľahko nahmatá ryhy a vystúpené miesta a jednoduchšie si zapamätá daný pohyb.
Žiadaný je aj kurz vlastnoručného podpisu. Pri tom využívajú zamestnanci Tyfloservisu 3D pomôcky. Klient si tak prstom alebo ceruzkou ľahko nahmatá ryhy a vystúpené miesta a jednoduchšie si zapamätá daný pohyb. Foto: Anna Sviatková

Braillovo bodové písmo je na ústupe aj z dôvodu, že jeho čítanie si vyžaduje veľmi dobrý hmat. Ten treba preto trénovať a veľa klientov sa do toho podľa Svárovskej nepúšťa.
Braillovo bodové písmo je na ústupe aj z dôvodu, že jeho čítanie si vyžaduje veľmi dobrý hmat. Ten treba preto trénovať a veľa klientov sa do toho podľa Svárovskej nepúšťa. Foto: Anna Sviatková

 

Další články o Brno