Nech žije Charta 77! Prežíva so slúchadlami v zavretej mačacej kaviarni

„Je potrebné si so sebou zobrať slúchadlá a nabitý telefón,“ prízvukoval nám dopredu tajnostkársky režisér Jiří Honzírek. Všetko podstatné sa vraj dozvieme v pravý čas. Verného vyznávača divadelnej etiky by z tohto výjavu trafil šľak - bundy, batohy a krik na námestí. Aj o tom bolo herecké stvárnenie Havlovej Moci bezmocných z dielne Divadla Feste.

Červený koberec, šatňu či vôbec jasne označený vstup by som dnes hľadala márne. O blížiacom sa predstavení mi letmo napovedajú len skupinky ľudí roztrúsené po ulici, ktoré vzrušene prechádzajú program. Nenesú sa v oblekoch ani večerných róbach. Okolo krku majú ale všetci do jedného poctivo zavesené slúchadlá.

Vstupujem do priestoru, ktorý nelemuje noblesa, ale červená neónka, vzápätí sa ku mne prikráda pani - zrejme uvádzačka. „Idete na predstavenie?“ potmehúdsky zisťuje a pyta si vstupenku. Žiadne ďalšie pokyny už nedostávam, no to už sa vstupná chodba postupne zapĺňa a naši dnešní sprievodcovia nás razantne ženú do hlbín Televízneho inštitútu. Dnešný dav by ste si skutočne pokojne pomýlili s ktoroukoľvek turistickou výpravou na neďalekom námestí. Nič nebudí dojem, že by sme sa pripravovali na kultúrny zážitok a to napriek tomu, že sedíme v neveľkej kinosále a postupne sa stmieva.

„Kto sú vlastne disidenti? Aký je ich zmysel?“ dožaduje sa mojich úvah hlas v slúchadlách. Daniel a Elena, dnešní účinkujúci, nám ukazujú, že sa budeme presúvať, čo znamená, že prišiel čas využiť naše vlastné rekvizity. „Vedia vôbec disidenti nejako pôsobiť na systém, keď sú mimo štruktúr a moci?“ Sama začínam pochybovať, či vôbec niečo dokážu zmeniť a v pochybách sa s ďalšími kultúrnymi nadšencami oddávam brnianskym uliciam aj Havlovým myšlienkam. Snáď sa dnes dozviem, aká je tá moc bezmocných.

Naša výprava sa púšťa do tmavých ulíc centra. Všade je tma a relatívne prázdno, napriek tomu na sebe cítim zvedavé pohľady nezainteresovaných. Havlove eseje mi rezonujú v ušiach, kým sa mi chlad marcovej noci vkráda pod kabát. Nesie so sebou aj istú pachuť beznádeje, veď ani ja sama sa dnes necítim schopná zmeny. Pritom ani nie som disident. Alebo?

Divadlo bez divadla

V malom kumbále zavretej mačacej kaviarne ku mne zrazu pristupuje Elena a vytrháva ma z úvah, nemo mi totiž podáva tučnú obálku. Neisto ju prijímam, pobáda ma k čítaniu. Krkolomne bojujem s Havlovým listom a moje slová znejú malou miestnosťou. Neviem sa poriadne sústrediť, od zvedavosti som cestu sem takmer nevnímala. O nohu sa mi zrazu obtrie sivé stvorenie, kým signatárov Charty na obrazovke pre nami na kamery sníma ŠTB. Napriek tomu nepôsobia zúfalo. Vzdali sa istoty a znovuobjavili sami seba.

Nedá sa jednoducho opísať, kde sa nachádzame. Striedame vyľudnené zákutia zatvorených obchodov, kde nás obklopuje len mráz a neistota, či tu v túto hodinu vôbec máme čo hľadať. Predstavenie sa síce opiera o eseje Václava Havla, no každé jedno uvedenie využíva trochu iné materiály. Podobne to je aj s lokáciami. Niektoré sa viažu na Havla, v Brne to je napríklad divadlo Husa na provázku. „To už ale použité bolo,“ dodáva Honzírek. V takomto prípade sa divadlo prispôsobuje mestu, hľadajú sa lokácie, v ktorých je možné hrať.

Danielov hlas znie podchodom pri námestí Svobody, zo schodov na nás kričí: „Nech žije Charta 77!“ Päsťou udiera nad hlavu a ja viem, že mladí chlapci pár metrov za ním z toho budú mať vtipnú príhodu. Oni totiž nevedia, že boj za pravdu je niekedy jediný optimistický bod v beznádejnom svete. V tomto bode už ma vôbec nevyvádza z miery, keď sa Daniel či Elena skúsene vlámu do ďalšieho podniku po zatváračke. V tmavom priestore musím žmúriť, aby som jasne rozoznala hercov. Priestor osvetľuje len zahnutá lampa nad Elenou a práve žiara z Danielovho mobilu. Záblesk postupne obehne väčšinu miestnosti, v tomto bode sa do predstavenia zapojil už takmer každý z nás. A kto nie, jeho čas ešte len príde.

Zbytočne sa nikde dlho nezdržiavame, ani sa nestačím zamyslieť a už ma opäť obklopuje zima skorej jarnej noci. Už mi pohyb v uliciach nepríde tak samotársky. Nesužuje ma už strach z reakcií okolia. Tvoríme síce neveľkú, ale za to súdržnú skupinu, nikto sa dnes nebál odložit’ ostych, aby podporil toto celovečerné komunitné dielo. Mám v týchto ľuďoch istotu, aspoň na tento večer.

V jednote je sila

V strede vyľudneného priestoru Zelného trhu nás k sebe už láka ďalší z hercov, Dan. Jeho veselý hlas sa jasne nesie prázdnou ulicou. Vraj nám povie vtip. „Môžete lynčovať vozíčkara!“ smeje sa, kým postupne dostávame po paradajke každý. Uisťuje nás, že pre tento večer teda naozaj môžeme. „Tí herci to nechceli, to ja!“ dušuje sa, keď vidí naše neisté výrazy. Tento bod večera je vraj skutočne priamo z jeho dielne, že je v poriadku si hodiť. Alebo aj nehodiť. Alebo zjesť alebo sa vyjadriť inak. „Fúj, fúj!“ kričí smelo pani vedľa mňa a druhý vtip si vyslúži už slušnú smršť paradajok. Pár ich ale skončí aj zjedených. Ja si svoju odnášam.

„Nech žije Charta 77!“ šeptom nás zrazu začnú burcovať herci. Presunuli sme sa do ešte otvoreného kina vo Veľkom Špalíčku. Jedno šťastie, že toto nadšenie si nechali až na záver, myslím na to, ako ostýchavo by som ku spoločnému skandovaniu pristúpila hoci aj v ľudoprázdnom priestore v úvode predstavenie. „Nech žije Charta 77!“ voláme hlasno už všetci spoločne, keď sa zrazu všetci herci nečakane vytratia zo scény.

„Hľadá pozíciu človeka voči akémukoľvek systému,“ objasňuje Honzírek myšlienku hry aj esejí. Hoci je Havel už skôr klasika, nadčasovosť Moci bezmocných sa napriek tomu ukazuje aj dnes. „V posledných rokoch sme svedkami toho, že, tie témy, na ktoré v textoch naráža, sa nás skutočne veľmi týkajú,“ dodáva. Doteraz nám herci hovorili, čo máme robiť. Kadiaľ ísť, kedy kričať, ktorý priestor nám je otvorený a ktorý nie. Podobne k ľuďom pristupujú aj totalitné režimy, presne diktujú, čo sa môže a čo nie. Čo je správne a čo nie. Aj čo je a nie je slobodné. Nerobí však demokracia to isté, len inak, nenápadnejšie? Nemali by sme byť práve preto o to viac pozornejší?