Brnianskym skejtparkom chýbajú ženy, ženám v nich zas komunita

Brno - Mala šestnásť, keď sa prvýkrát postavila na dosku. Prvé triky sa učila sama pred bytovkou na prešovskom sídlisku. Odvtedy sa zoznámila so skateparkmi po celej Európe. Sabrina Seifertová je jedna z mála žien v brnianskej skejterskej komunite.

Dovtedy mal jej život presné pravidlá. Zo školy na tréning, z tréningu domov. Všetko sa zmenilo s nástupom pandémie, kedy úspešná tanečníčka musela hľadať novú náplň svojich dní. „Všetko sa točilo okolo tanca,“ spomína na svoje skoré dospievanie Sabrina. Zo dňa na deň však prišla o zabehnutú rutinu aj o obľúbený koníček. Sama nevie, ako by jej život dnes vyzeral, keby neprišiel Covid.

Od tanca na dosku však neviedla spontánna linka. „Dostala som sa k tomu cez bývalého,“ smeje sa Sabrina, „aj keď on ten skate využíval skôr ako dopravný prostriedok.“ Sabrina oproti tomu novej záľube úplne prepadla. Nadchla ju natoľko, že prvý rok trávila v skateparkoch každý deň. Uvedomuje si však, že v tom veľkú rolu zohrala práve aj pandémia. Úbytok povinností a nadbytok voľného času spôsobili, že po dobrodružstvách netúžila len ona, ale aj jej rovesníci. Do centra prešovskej skejterskej komunity sa tak dostala veľmi prirodzene, keď niekoho vídate na dennej báze, dáte sa do reči. „Dovtedy som nemala vyslovene partiu kamošov,“ popisuje svoje začiatky. Skatepark sa pre ňu stal symbolom slobody, bola to pre ňu nečakaná, no vítaná zmena.

Dnes študuje sociológiu na Masarykovej univerzite a aj po šiestich rokoch jazdí s rovnakým nadšením. Čo sa však zmenilo, je komunita okolo nej. Zatiaľčo v Prešove sa s neznámych na vedľajšej prekážke stali blízke duše, v Brne ju v komunitnom dianí udržuje len radosť z jazdy. „Nie je to také, že by mi medzi tými ľuďmi bolo nejak hrozne. Ale chýbajú tu dievčatá,“ uvažuje nad svojim vzťahom k brnianskej skateboardovej scéne z pozície ženy. Aj keď sa nikdy neocitla v hraničnej situácii, zamýšľa sa, aké by to bolo, keby ich bolo viac.

Nevyčlenia, ale ani nezačlenia

„Sú témy, ktoré s nimi proste nemôžem rozoberať,“ hovorí Sabrina o vzťahu k mužskej komunite. S nikým nemá nejaký bližší vzťah, spája ich len rovnaký záujem. Väčšina z nich je aj výrazne staršia, čo predstavuje ďalšiu komunikačnú bariéru. „Oni sa rozprávajú o svojich kruhoch, o spoločných kamošoch. Ak sa sama nespýtam, nikto sa ma nesnaží začleniť,“ opisuje normu spoločných akcií. Myslí si, že vzájomná spolupatričnosť by bola v ženskom priestore silnejšia.

Často zvyknú chodiť na spoločné skejterské výlety. Cestujú a skúšajú parky v rôznych európskych mestách. „V Španielsku som bola ja a desať mužov,“ dodáva. Hoci si výlet užila, v nepríjemnej situácii, kedy ju na letisku nenechali nastúpiť do lietadla, sa jej nikto nezastal. Na letisku nakoniec ostala čakať sama. „Aj keby chcel niekto ostať so mnou, asi by som im povedala, že majú ísť,“ zamýšľa sa. Niekedy však situáciu zlepší aj náznak empatie či zdvorilostná otázka. V mužskej spoločnosti sa s niečím podobným stretne len málokedy. Na druhej strane, s nepochopením a emočným odstupom sa stretla opakovane. Najčastejšie v súvislosti s menštruáciou. „Keď mi nebolo dobre, išli von bezo mňa.“

Celkovo sa však s nepríjemnými situáciami musia ženy vysporiadať skôr v online priestore. „Záleží, čo má žena oblečené. Často tiež komentujú, že nie je dosť dobrá,“ zhrňuje prístup internetu k profesionálnym skejterkám. Profesionálky sú zároveň často využívané na promovanie feminizmu. Na ženských eventoch sa pozornosť sústredí na pár jednotlivkýň, ktoré sa jazdeniu venujú na vyššej úrovni. Podpora začiatočníčok či ženskej komunity celkovo ide miestami bokom.

Kam zmizli ženy?

Pritom to zvyklo byť inak. Ešte pred rokom pravidelne pomáhala na čisto dievčenských akciách v Spote, bare, kde mohli jazdiť. Niekoľko mesiacov sa stretávali každú nedeľu, začiatočníčkam pomáhala s trikmi. Dnes už nie je ani Spot, ani ženská komunita. „Žiadnu z nich to asi nenadchlo tak, aby chodili jazdiť aj samé,“ vysvetľuje si dôvod úpadku tejto iniciatívy. Nevylučuje však, že v Brne sa skateboardingu venujú aj iné ženy. Medzi známymi tvárami dnes ale rozpoznáva už len mužov. Aj to však len zriedka. „Tým, že som jedno z mála dievčat, všetci ma poznajú. Ale ja netuším, kto to je, tu jazdí proste len jeden rovnaký typ mužov,“ odľahčene sa sťažuje.

Rozumie však, že okolnosti jej začiatkov boli iné, ako majú začínajúce skejterky dnes. Skejtujú prevažne muži a aj ona zo začiatku pociťovala rešpekt ísť sama medzi väčšiu skupinu mužov. „Na začiatku som sa bála ísť aj do našeho trápneho prešovského skateparku,“ dodáva pobavene. Aj keď z odstupom času zistila, že obavy neboli oprávnené, vie, že iné dievčatá to môžu vnímať podobne, ako ona vtedy. O to viac, že pravdepodobne v bežnom režime nemajú možnosť ponoriť sa do jazdenia tak intenzívne.

Medzi dôvody, prečo si k skateboardu ženy hľadajú cestu ťažšie, radí aj to, že v Brne nie je v zime kde jazdiť. Po zavretí Spotu nie je v meste žiadny zastrešený priestor. Nadšenie začiatočníčok tak môže v chladnom období ľahko vyprchať. Narozdiel od mužov ich k športu neviaže silná komunita - žiadnu tu totiž nemajú.