Po troch dňoch nás vyhnali z colného priestoru, hovorí dobrovoľník z hraníc

Výšné Nemecké -

Daniel Popovič, študent Informatickej fakulty Masarykovej Univerzity, plánoval robiť dobrovoľníka ešte predtým, než na Ukrajine vypukla vojna. Preto neváhal, a pred dvoma týždňami sa zbalil, a na týždeň odišiel na slovenský hraničný prechod vo Vyšných Nemeckých pomáhať ľuďom utekajúcim z Ukrajiny. „V škole som nič neriešil, proste som len odišiel. Ani neviem, ako by som nejakú ospravedlnenku dostal. Ukázal by som cvičiacemu fotku?“ smeje sa Daniel.

Robil si dobrovoľníka ešte predtým, než si išiel pomáhať na hranice s Ukrajinou?

Nie, nikdy predtým som to nerobil. Chystal som sa na to, plánoval som dobrovoľničiť v organizácii Nesehnutí, v ich BUDDY programe, ktorý sa zameriava na podporu integrácie nových prichádzajúcich do českej spoločnosti. Avšak ešte predtým, než som stihol začať, vypukla vojna na Ukrajine.

Prečo si sa rozhodol ísť radšej ako dobrovoľník na hranice?

Pripadalo mi to aktuálnejšie. Taktiež mám na Ukrajine rodinu, ktorá tam zostala. Moja babka býva na západe Ukrajiny, čo je oblasť, ktorá je zatiaľ ešte bezpečná. Potom tam mám ešte strýka, ktorý sa nachádza na východe v Doneckej oblasti. On sa pripojil do domobrany, aj keď nemusel. Kvôli zlomenine stehennej kosti má totiž potvrdenie o invalidite. Nastúpil aj napriek tomu, pretože nastúpili aj jeho kamaráti a kolegovia.

Máte o strýkovi nejaké informácie?

Prichádzajú raz za čas. Pred dvoma dňami sa nám ozval naposledy, a je v poriadku. Relatívne.

Prvé dni som rozdával materiálnu pomoc, potom zháňal ubytovanie

Cez akú organizáciu si išiel na hranice pomáhať?

Ja som sa nemusel prihlasovať do žiadnej organizácie. Môj otec je gréckokatolícky kňaz a on na hraničný prechod chodí pomáhať s gréckokatolíckou charitou. Ten prechod sa nachádza v Slovenskej dedine Vyšné Nemecké. Prvý, kto tam prišiel pomáhať, bol práve miestny farár, a potom sa k nemu pridalo veľa ďalších organizácií a cirkví, pretože on sám tak veľký nával nemohol zvládnuť. Spával tri hodiny denne a všetky veci, ktoré ľudia donášali, skladoval na fare. Takto fungoval len so svojimi dobrovoľníkmi prvý víkend. Potom prišli ďalší a trochu sa to zefektívnilo.

Kde sa v tejto dedine všetky dobrovoľnícke organizácie rozložili?

S tým bol celkom problém, keďže nás prišlo veľa, a tam na to nebolo miesto. Nakoniec sa našlo, kúsok za hranicou, na veľkom trávnatom priestranstve. Postavilo sa tam veľké stanové mestečko. Každá charita, ktorá prišla, si rozložila vlastný stánok. Dokonca prišla skupinka Čechov, ktorí v stane varili a rozdávali guľáš.

Na akú pomoc sa sústredila charita tvojho otca?

Úplne nazačiatku rozdávali hlavne jedlo, sladkosti pre deti, alebo čaj, aby tam ľudia nezamrzli. Bolo to hlavne preto, že na začiatku utekali hlavne takí, ktorí vedeli, kam idú, a dlho sa na stanici nezdržovali. Mali väčšinou dohodnuté ubytovanie u známych, rodiny a podobne. Potom už prechádzali aj takí, ktorí to ani nemali dohodnuté, len dúfali, že ich rodina za hranicami ubytuje. Tí, ktorí nevedeli, kam idú, museli čakať, a my sme sa im snažili ubytovanie nájsť.

Mali dobrovoľníci povolené zdržovať sa aj v colnom priestore a rozdávať tam ľuďom jedlo a vodu?

Prvé dni sme boli priamo v colnom priestore, kde sme varili čaj a rozdávali jedlo. Hlavne deťom. Všetci boli hladní, a tí, ktorí nemali peniaze, tam čakali celkom dlho. Po troch dňoch nás ale z colného priestoru vyhnali, vraj že tam nemáme čo robiť. Môj otec sa kvôli tomu pohádal s Romanom Mikulcom a Eduardom Hegerom. My sme rozdávali čaj aj vojakom, ktorí tam stáli v zime osem hodín. Niekomu ale vadilo, že sa tam zdržujeme, a rozhodli sa nás vyhodiť.

Takže to, ako rýchlo sa cez hranice ľudia dostanú, závisí na tom, či majú peniaze?

Rozhodne. Colníci si berú úplatky. Drahé autá sa predbiehali pred starších ľudí a rodiny s deťmi. Niektorí ľudia nám hovorili, že si pýtajú sto eur, niektorí, že dvesto. Bol som šokovaný, ako si Ukrajinskí colníci počas vojny dokážu od vlastných brať úplatky.

Najviac utečencov chcelo ísť do Česka

Ako prebiehalo hľadanie ubytovania pre tých, ktorí nevedeli, kam ísť?

Takí ľudia spolupracovali s Maltézskymi rytiermi. Oni mali v stanoch počítače, v ktorých mali uložené excelovské tabuľky s kontaktmi na rôzne možnosťami ubytovania v rôznych krajinách. Tam som sa potom presunul aj ja, a hľadal som voľné miesta. Ja som sa ľudí aj pýtal, že či majú nejakú preferenciu, ale nie vždy sa tomu dalo vyhovieť.

Do akej krajiny chcelo ísť najviac ľudí?

Odhadujem, že do Česka.

Ako sa následne utečenci dopravili do tej krajiny, kde mali vybavené miesto?

Jeden zo spôsobov boli autobusy, ktoré chodili pravidelne. To boli spoje hlavne do Košíc, Bratislavy a do Prahy. Častokrát vodiči vzali svoj autobus, a vozili ľudí zadarmo. Ďalší najčastejší spôsob boli myslím autá, ktoré vozili na hranice dobrovoľníkov a potom čakali na niekoho, koho vzali cestou naspäť. Napríklad do Poľska bolo veľmi ťažké sa dostať. Tam nechodili vôbec žiadne autobusy. Takí ľudia častokrát museli čakať v obrovskom stane, kde mohli aj prespať a počkať na niekoho, kto ich vezme do Poľska.

Mali ste na ľudí, ktorí museli čakať, dostatočne veľké kapacity?

Áno, kapacity boli. Ľudia sa tam striedali celkom často. Väčšinou tam ľudia zostali iba jednu noc, do rána sme im už odvoz zohnali.

Skús mi opísať jeden tvoj deň na hraniciach.

Moja rodina je z Prešova, takže my sme každé ráno cestovali dve hodiny tam, a v noci sme sa vracali naspäť. Niektorí dobrovoľníci, ktorí cestovali z väčšej diaľky, mali v okolitých mestách vybavené ubytovanie, ktoré si zháňali na vlastnú päsť. Ja som si tam vždy priniesol notebook, a šiel som do Maltézskeho stanu, pretože oni to mali najefektívnejšie zorganizované, keďže tam boli medzi prvými. Ľudia, ktorí prichádzali z hraníc, videli ako prvé Maltézsky stan, na ktorom bolo aj po ukrajinsky aj po slovensky napísané "ubytovanie a transport." Stál som tam za pultom a pýtal sa prichádzajúcich na to, čo potrebujú vybaviť. Keď hľadali ubytovanie, zisťoval som, kam by chceli ísť, koľko ich je, alebo či majú deti. Následne som v zozname hľadal miesto, ktoré splňovalo podmienky. Tam som potom volal, ale zväčša to nevyšlo. Ubytovania boli často plné, alebo chceli len konkrétnu kategóriu ľudí. Napríklad som hľadal ubytovanie pre seniorov, ale dané ubytovanie chcelo vziať len matku s deťmi. Niekedy som pomáhal s prekladom, keďže mám základy ukrajinštiny a väčšina dobrovoľníkov nevedelo vôbec. Keď moje znalosti nestačili, volali sme prekladateľky, ktoré tam boli tiež k dispozícii.

Na ceste domov od hraníc sme denne videli nehody

Aká bola cesta tam alebo naspäť domov? Na internete kolujú informácie, že kvôli veľkému množstvu áut, ktoré chcú vziať utečencov, sa tam tvoria kolóny.

Cesta bola veľmi nebezpečná. Tým, ako tadiaľ jazdia unavení Ukrajinci, ktorí predtým niekoľko dní šoférovali k hraniciam, sa tam tvorí veľa nehôd. Každý deň sme videli dve alebo tri dopravné nehody.

Boli autá najčastejší spôsob, akým sa utečenci dostávali cez hranice?

Nie, najčastejšie prechádzali ľudia peši. Prvé dni po začiatku útoku, utekali hlavne bohato vyzerajúce mladé ženy na drahých autách. Vždy ma nepríjemne zarazilo, keď na kontrole čakal v prázdnom aute len šofér, a vedľa neho stáli ľudia na pešom prechode, najčastejšie rodiny s deťmi. Autá veľa utečencov buď nemalo, alebo boli zničené pri bombardovaní. Iní cestovali vlakom kvôli bezpečnosti. Vlakom sa dostali do najbližšej stanice pri hraničnom priechode, a ďalej pokračovali už peši.

Kedy bol prísun ľudí prechádzajúcich cez hranice najväčší?

Najviac ľudí prechádzalo druhý týždeň. Trvalo pár dní, kým sa im podarilo prejsť celú Ukrajinu, a zároveň sa ešte nebojovalo tak ťažko. Keď Rusi zistili, že sa im nedarí, začali viac bombardovať. Ja si myslím, že to ešte môže byť horšie, ak budú boje postupovať. Veľa Ukrajincov totiž neodišlo z krajiny úplne, len sa presunuli na západ.