Nemci varili u nás na dvore, spomína na druhú svetovú vojnu pamätnica

Mala len osem rokov, keď cez jej dedinu prechádzali nemecké vojská počas druhej svetovej vojny. Blažena Juríková prežívala detstvo na dedine Horná Ždaňa na strednom Slovensku v čase, keď po celej Európe zúrili ostré boje o moc. Okrem vojnových frontov však vojna zasahovala aj do životov obyčajných ľudí a slovenské dedinky neboli výnimkou.

Nemci prechádzali cez Slovensko ako cez spojenecké územie a tamojší obyvatelia im boli podriadení. Pri prechode mestami a dedinami nemeckí vojaci žili a jedli u domácich, no taktiež mali v rukách moc väčšiu ako ktorýkoľvek Slovák. „Nemci u nás bývali, dokonca na našej záhrade mali spravenú kuchyňu. Pamätám si, že robili výbornú fazuľovú polievku. Často som k nim chodila jedávať, vždy mi naložili,“ spomína Blažena.

Vojaci z Nemecka boli väčšinou mladí ale vychovaní. S domácimi vychádzali aj napriek jazykovej bariére. Farmárske zvieratá ani potraviny si nedovolili nikdy vziať a vždy, keď niečo potrebovali, najprv sa spýtali. „Nikdy nám Nemci nič neukradli, ani nevzali bez dovolenia. Nerobili nám zle veru, iba raz si spomínam, že nám jeden skúsil v noci vliezť do postele. Otec ho potom riadne hnal,“ smeje sa dnes už osemdesiatdeväť ročná pani.

Za smrť jedného vojaka nás chceli postrieľať na námestí

Napriek rýchlej vojenskej okupácií a minime bojov, Horná Ždaňa bola zničená vojnou hlavne kvôli partizánskym odbojom. Rakety a bomby spadli na mnohé rodinné domy, výnimkou nebol ani pozemok Blaženiných rodičov. „Vojaci stáli hore na kalvárií, keď sme zrazu počul strašný treskot, to vypustili rakety. Aj k nám do dvora jedna padla, presne na Veľkú Noc“ opisuje Blažena. Domy mali okná vyplnené tehlami a ľudia, ktorí nemali pivnice si stavali za domami provízne bunkre z drevených konárov. „Vždy keď začalo ostreľovanie utekali sme sa skryť. Sedeli sme tam a všetci sa modlili. Bunkre to ale boli také neporiadne, že človek by buchol palicou a bunker by sa rozsypal,“ približuje situáciu Blažena

Boje medzi okupantmi a partizánmi z východoeurópskych a stredoázijských krajín si vyžiadali obete na oboch stranách. Pri úspechoch partizánskych skupín si následky odnieslo civilné obyvateľstvo. „Keď sa partizánom podarilo zabiť nemeckého vojaka, zavolali nás dedinčanov Nemci pred obecný úrad. Ja som tam išla sama, bez rodičov, nevedela som, čo sa deje,“ začína Blažena. Vojaci plánovali zopakovať masaker z vedľajších dedín Ostrý Grúň a Kľak, kde bolo zastrelených a následne upálených až 148 ľudí. Do dnešného dňa ide o najbrutálnejší vojnový zločin na území Slovenska.

„Stála som tam s ďalšími asi tridsiatimi ľuďmi a nemeckí vojaci už na nás mierili samopalmi. Chystali sa nás zastreliť, keď zrazu dobehol miestny farár a začal ich prosiť aby to nerobili. Našťastie sa nechali prehovoriť a dovolili nám odísť. Nebyť toho farára skončila by som ako moja rodina z Ostrého Grúňa,“ dokončila smutne Blažena.

Otec sa musel skrývať a prezliekať za ženu

Domáci museli pomáhať okrem okupantov aj partizánom. Tí prišli bojovať proti Nemcom z rôznych východných oblastí, v Hornej Ždani boli hlavne bojovníci z Kirgizska. Tí boli podľa Blaženiných slov oveľa drzejší a nepríjemnejší, ako sami Nemci. „Chodili k nám prespávať aj partizáni, väčšinou ležali na zemi. Rozkazovali nám a často jedli naše jedlo,“ uvádza Blažena.

Partizáni žili v okolitých lesoch a horách, v Kľakovskej doline. Okrem nocľahu a jedla, im pomáhali domáci obyvatelia aj so zásobami, oblečením a transportom. „Môj otec pomáhal partizánom, vozil ich kam potrebovali. Hocikedy ho zobudili v noci a on musel s našimi koňmi ísť a dostať ich do Prochota. Keď sa potom vracal domov sám, naše babky ho prezliekli do ženských šiat aby ho nechytili vojaci,“ prezrádza Blažena. Jej otec bol neskôr práve kvôli týmto odvážnym činom a pomoci vyhlásený aj za vojnového hrdinu.

Po vojne na hraniciach človeka čakala smrť

Blažena prežila s rodinou celú druhú svetovú vojnu na Slovensku pod okupáciou nemeckej šarže. Dva roky po vojne sa rozhodla odísť do Trenčína a v osemnástich rokoch sa vydala za svojho životného partnera Michala Juríka. Vojna sa im opäť vplietla do života keď odišiel Michal hneď po svadbe na povinnú dvojročnú vojenskú službu. „Môj zosnulý manžel bol pohraničným vojakom na hranici Československa a Rakúska. Bol aj psovodom, mal psa Breka. Spolu museli chytať ľudí, ktorí sa snažili prekročiť hranice počas železnej opony“ zdôveruje sa Blažena.

Michal Jurík za svoju vojenskú prácu dostal vyznamenanie a Brek je dodnes legendou. Brek so svojimi psovodmi zadržal viac ako šesťdesiat ľudí pri pokuse o prekročenie hraníc. Po smrti sa z neho stal exponát v múzeu v Prahe. S Michalom majú obaja svoje miesto aj v knihe Výstřely na hranici od Zdeněka Šarocha.

Mladých ľutujem najviac

Z dnešnej situácie má Blažena veľké obavy. Nechce aby svet upadol do rovnakého vojnového stavu ako počas jej mladosti. „Bojím sa, že to nedopadne dobre. Dnes už aj tie zbrane vedia spôsobiť oveľa horšie škody ako, keď som bola malá. Keď vidím Ukrajinu, modlím sa aby to skončilo tam. My starí to už nejako vydržíme ale vás mladých veru ľutujem,“ uzatvára Blažena.