Brušná tanečnica Sheyla: Aj v Egypte je brušný tanec kontroverzný

Brušný tanec začala tancovať v pätnástich a drží sa ho posledných sedemnásť rokov. Tereza Klementová vystupuje pod umeleckým menom Sheyla. Často cestuje do Egypta, kde skúma kultúru a miestne zvyky. ,,Moja najväčšia motivácia je kultúra. Tanec je pre mňa prostriedok, ako ju spoznať,“ hovorí. V Brne organizuje kurzy brušného tanca a najnovšie natáča dokumentárny film o egyptskom folklóre.

Čo by mali o brušnom tanci vedieť ľudia, ktorí o ňom nevedia veľa?

Že je to tanec ako každý iný. Je spätý s kultúrou, ktorú je dobré spoznať. Môže byť náročný, môže byť jednoduchý. Vo svete má veľkú základňu. Existuje veľa festivalov, kam chodia stovky ľudí. Organizujú sa súťaže, šampionáty. Je to obrovská komunita ľudí, ktorú ale nie je vidieť. Špeciálne pre ženy má brušný tanec tiež veľmi veľký prínos. Zdravotný, aj psychický. Nachádzajú v ňom zmyselnosť, ženskosť, sebavedomie.

Ako ste sa dostali k brušnému tancu vy?

Keď sa na to pozerám spätne, určite to začalo tým, že som už ako dieťa mala záujem o kultúry. Pozerala som dokumenty, čítala knižky. Prišlo mi zaujímavé spoznávať ľudí cez zvyky, tance, jedlo. Celé ma to fascinovalo. Keď som mala asi patnásť, išli sme s rodinou na dovolenku do Egypta a ja som si vydupala, že sa z rezortu pôjdeme pozrieť aj za kultúrou. Splnil sa mi sen a úplne ma to nadchlo. Samozrejme, exotika a tajomnosť v tom tiež hrali rolu. Cítila som sa tam veľmi dobre napriek tomu, že som nikdy predtým nebola v podobnej krajine. V hoteli som videla vystúpenie brušnej tanečnice a uchvátilo ma to. Mala som patnásť, čo je tiež obdobie, kedy sa človek hľadá a úplne som do toho spadla. Myslela si, že to je to, čo chcem robiť do konca života. Vydržalo mi to sedemnásť rokov, takže som asi mala v niečom pravdu.

Ako na to reagovalo okolie?

Na začiatku som sa bála hovoriť pred spolužiakmi, že robím brušné tance. V tej dobe to nikto nepoznal. Ani teraz to nie je úplne bežné. Vtedy to bolo veľmi exoticko ezotericko divné, takže som to nikomu nehovorila. Potom sa to ale aj tak prevalilo, takže som to prestala riešiť. Rodičia to tiež brali úplne v pohode. Videli, že ma to baví. Podporovali ma a nevideli na tom nič divné.

Ako na brušné tance reagujú ľudia teraz?

Ono sa to veľmi odvíja aj od toho, čo sa deje v spoločnosti. Keď bola migrantská kríza, tak to začal byť problém. Ľudia sa báli, mysleli si, že končí Európa a aj orientálny tanec si začali spájať s tým, že podporujeme migrantov a islam. Pritom aj v Egypte, odkiaľ tanec pochádza, je to dosť kontroverzné. Ľudia si brušné tance užívajú, majú to radi ako zábavu, ale keby to robila ich dcéra alebo sestra ako profesiu, to by už videli neradi. A potom som tu počúvala, že orientálnym tancom podporujeme islam, čo spolu vlastne nesúvisí. Stávalo sa, že sme mali divadelné show a niekto prelepil plagát heslom, že tu nechcú islam. Na facebooku nám začali chodiť negatívne komentáre. Jednej lektorke dokonca odišla účastníčka kurzu s tým, že nechce podporovať islam a migrantov, takže už nebude tancovať. Pritom to nedáva zmysel. Našťastie takéto reakcie sme mávali len v období krízy. Teraz už ľudia voči tomu toľko predsudkov nemajú. Človek sa stretával aj s tým, že si ľudia mysleli, že je to niečo ako striptíz. Stále sa občas stretneme s nepochopením, že ľudia čakajú niečo iné. Predstavujú si niečo, čo možno videli vo filme, kde to bolo samozrejme skreslené. Nejaká háremová scéna alebo niečo také.

Stalo sa vám, že si niekto objednal vystúpenie a naozaj čakal niečo iné?

Je komplikované, aby v Česku vôbec niekoho napadlo objednať orientálny tanec na akciu, keďže to ľudia veľmi nepoznajú a majú o tom mylné predstavy. Väčšinou nás volajú na tematické akcie, ale často to bývajú aj oslavy narodenín a skoro vždy je to muž, kto má narodeniny. Myslia si, že mu dávajú niečo exotické, zmyselné. Z časti majú pravdu, pretože ten tanec je iný. Niekedy mám ale pocit, že som niekde medzi latinsko-americkou tanečníčkou a striptérkou. Voči nikomu nemám predsudky, ani voči striptérkam, takže mi nevadí, že to v tom ľudia trochu vidia. Mám rada zmyselnosť a užívam si to. Párkrát sa mi ale stalo, že mali poznámky, aby som odhodila oblečenie. To si vždy hovorím, že by im mal niekto vysvetliť, čo je to za vystúpenie. Oslávencovi sa vystúpenie snažia dať ako prekvapenie, ale tým že mu nevysvetlia, čo sa bude diať, nás oboch dostávajú do hlúpej situácie. Našťastie sa mi to ale stáva minimálne.

Zažívate predsudky aj z dôvodu, že sa ako Európanka venujete umeniu z inej kultúry?

Ako profesionálne tanečnice máme vždy dilemu. Tancujeme tanec, ktorý je spätý s inou kultúrou a nedá sa oddeliť. Samozrejme, na západe vznikajú moderné tance, pri ktorých tanečnice pomaly ani nevedia, odkiaľ tanec je. Reálne to ale bez kultúry nejde. Robíme niečo, čo je vytrhnuté z kontextu, a preto je to citlivá téma. Veľa tanečníc sa nad tým zamýšľa. Veľa ich aj prestane tancovať, pretože nemajú šancu vycestovať do Egypta a nevedia dosť o tej kultúre, čo je dôležitá súčasť. Je podstatné spoznať kultúru, z ktorej tanec pochádza. V mojom prípade to bolo ešte skôr, ako som začala tancovať. Tiež je dôležité dávať niečo späť. Inak má človek pocit, že vykráda cudziu kultúru, čo je dnes tiež veľká téma. Nejaká zodpovednosť tam je a človek si to musí ujasniť. Ja chodím do Egypta stále a učím sa priamo od miestnych. Vďaka tomu dostávam také uistenie, že to robím dobre. Tiež dávam niečo naspäť. Idem tam, utratím tam nejaké peniaze, čo síce nikoho nezachráni, ale mám pocit, že je to také kolečko, čo sa stále točí. Veľa tanečníc to tak ale nemá a potom kvôli tomu prestanú tancovať.

Aké je to v Egypte?

Často tam mám folklórnych lektorov, čo sú ľudia z dediny. Oni vedia, čo robím a chápu to. Tiež ale chodím skúmať folklór celkovo. Folklór nie je iba tanec, patrí tam kopa ďaľších vecí. Pri tom už nie vždy hovorím, že som orientálna tanečnica, pretože niektorí Egypťania majú voči tomu predsudky už vo svojej kultúre. Preto bývam opatrná a zameriavam sa skôr na niečo ako etnologický výskum. Robím to ale sama pre seba, nerobím to pre žiadnu inštitúciu, takže sa ťažko pomenúva, čo vlastne robím. Skúmam, v akých regiónoch folklór je, čo sa tam tancuje a aké sú tam rozdiely. Keď sa niekto dozvie, že som brušná tanečnica, môže to byť aj koniec spolupráce a ja im to nemôžem vyčítať, pretože vyrastujú v tom, že to je zlé.

Ako to, že je brušný tanec súčasť ich kultúry, keď k nemu majú taký komplivaný vzťah?

To je veľmi zložité. Po storočia tam majú islam, ktorý nedovoľuje úplne zaznamenávať umenie. Neuznáva ho natoľko, aby sa nahrávalo alebo popisovalo, takže existuje veľmi málo záznamov z minulosti, podľa ktorých sa snažíme dopátrať, ako sa tanec rozvíjal. V devätnástom storočí prichádzali do Egypta európski a americkí cestovatelia a až oni začali popisovať, čo za tance videli. To sú prvé zmienky. Hlavne vďaka zahraničným turistom a cestovateľom, často výtvarníkom, sa tam dostávali vplyvy zo západu a začali sa tam stavať kabarety. Napríklad v Káhire. Veľa ľudí bolo proti tomu a tanečnice odsudzovali. Ten zložitý vzťah majú po celý čas. Doma tancujú. To k nim patrí. Na oslavách je vždy hudba a tancuje sa. Prirodzene robia to, čo robíme my na javisku. V kabaretoch a na javiskách, to už ale vidia inak.

Ako sa viete dostať do toho prirodzeného prostredia, keď tanec skúmate?

Ťažko. Cez ľudí sa dostávam k rôznym kontaktom. Treba prísť a začať sa s ľuďmi stretávať, rozprávať sa s nimi. Nedá sa to robiť tak, že človek niečo nakliká do googlu a napíše si zoznam. Niekde sú už zvyknutí na to, že sa tam chodia vzdelávať tanečnice zo západu. Dostanú za to zaplatené a berú to ako svoju prácu. Keď má človek dobrý kontakt, nie je už problém dostať sa na oslavy.

Na aké oslavy vás pozývajú?

Často chodíme na svadby. Ak si to môžu dovoliť, v Luxore v Hornom Egypte majú štvordenné svadby a každý večer má svoj špecifický program. Je tam iná hudba, iné hudobné nástroje. Chodíme najmä na mužské oslavy svadieb. Svadby majú totiž oddelené. Muži majú svoje oslavy a ženy svoje. Je veľmi ťažké dostať sa na tie ženské, pretože väčšinou je spojka chlap. On vás zoberie po chlapských oslavách, pretože na tie ženské by ísť nemohol. Zároveň sa snažia ženy chrániť a nechávať ich v súkromí. Ženy majú oslavy doma a muži na ulici. Rozložia si tam koberce, lavičky a oslavujú. Muži tiež tancujú. Nenazývajú to síce orientálny tanec, ale je to podobné. Hýbu sa podobne. Tiež najímajú mužov, ktorí tancujú s nimi. Často tam na uhlíkoch pália bylinky s korením, ktorými to tam rozvoniavajú. Často je v zmesi aj hašiš, takže sa dostávajú do rôznych stavov a tancujú pri tom. Treba ale povedať, že to sú svadby ľudí z dedín. Nemajú vzdelanie, živia sa poľnohospodárstvom. Svadby bohatých ľudí sa viac podobajú na naše svadby.

Na mužské oslavy môžu chodiť aj ženy?

Cudzinky áno. Pretože nie sme z tej kultúry. Nemáme ich náboženstvo, nie sme ich príbuzné. Berú nás ako turistov. Oni radi ukazujú svoju kultúru. Každého pozvú na svadbu bez problémov. Miestne ženy by tam ale nešli.

Rieši sa v komunite aj ako tanečnice vyzerajú?

Je to zvláštne. U nás sú často presudky, že tanečnice by mali byť pri tele a ja vlastne vôbec neviem prečo. Nikdy som nevypátrala, odkiaľ to ľudia berú. Nevybavujem si ani žiaden film alebo rozprávku, kde by to tak bolo. Ja učím kurzy a snažím sa tam pracovať so zdravým sebavedomím. Vôbec nerozoberám, či je niekto taký alebo onaký. Práve naopak, chcem aby tam mohla prísť každá žena a užila si to. Mám pocit, že iné tance niekedy vylučujú ľudí podľa postavy. Myslím, že v našej komunite sme na to naučení práve z Egypta, pretože tie Egypťanky vyzerajú inak. Oni to toľko neriešia, takže prirodzene aj na tanečnej scéne je veľa úspešných tanečníc, ktoré vyzerajú rôzne, čo je super. V poslednej dobe sa to ale popravde mení k horšiemu, pretože ten tanec žije aj na instagrame, kde je úplne odtrhnutý od kultúry.

Čo ženy motivuje chodiť na kurzy?

To sa ich vždy pýtam na začiatku. Väčšinou prichádzajú s tým, že boli niekde na dovolenke v Turecku alebo v Egypte a zapáčilo sa im to. Najčastejšie je to ale zmyselnosť a ženskosť, čo ich privádza. Chýba im to v živote a túžia po tom. Čo je vlastne veľmi pekné. Na kurzoch si dovolia byť tým, kým chcú. Snažím sa, aby si to užili. Typovo je to rôzne. Chodia mi tam pätnásťročné dievčatá aj päťdesiatročné ženy. Sú z rôznych pomerov. Vyzerajú rôzne.

O egyptskej kultúre plánujete vydať aj dokument?

Ja som vždy mala sen spraviť niečo veľké. Po sedemnástich rokoch už má človek dosť znalostí a dlho som rozmýšľala, ako by som to vedela dať do nejakej knižky alebo filmu. Vždy boli ale prekážkou peniaze. Tento rok ma ale napadlo, že by sa to predsa len dalo spraviť. Vymyslela som, že spravím dokumentárny film o folklóre v Egypte, Funoon Shaabeya. Cez crowdfunding ľudia mohli posielať príspevky a film si predplácať a ono to bolo úspešné. V marci som to spustila a už v auguste sme natáčali v Egypte. Boli sme tam šesť týždňov a natáčali na rôznych miestach. Človek sa vo filme dozvie o kultúre, folklóre a tradíciach v Egypte, nie je to zamerané iba na brušné tance. Ak všetko pôjde tak, ako má, plánujeme vo februári premiéru v Brne v Kine Art.