Student Erfan Sabzipoor: Najväčším kultúrnym šokom bolo množstvo Slovákov v Brne

Brno –⁠ Večný študent, dvadsaťšesťročný Erfan Sabzipoor žije v Prahe, no študuje v Brne na Masarykovej univerzite medzinárodné vzťahy v angličtine. Pochádza z Iránu, tam študoval kinematografiu. Rád fotí, má youtube kanál a po novom aj účet na Instagrame, kde si uťahuje z Brna.

Ako vám napadlo založiť účet @brno_affirmation ?

Dostal som nápad spraviť takúto stránku už keď som videl pôvodný účet @afffirmations, ktorý nie je o mestskom živote. Bolo to zaseknuté v mojej hlave a vedel som, že sa s tým musím nejako pohrať, no nevedel som ako, v akom type formátu a obsahu. Potom som videl iný účet o mestských afirmáciách v Berlíne a založil som @brno_affirmation bez toho, aby som tam niečo pridával – chcel som ho mať len pre seba. Účet je špecifický, na rozdiel od iných affirmation stránok používam vlastné fotky, nie z fotobaniek. Najradšej tvorím digitálny obsah. Aktuálne manažujem štyri instagramové profily a jeden youtube účet.

Ako sa cítite ohľadom toho, že ste tak rýchlo nabrali toľko followerov?

Vôbec som to nečakal, za pár týždňov som dosiahol vyše tisíc followerov. Je to dobrý pocit. V Iráne som bol influencer prvej generácie, takže som zažil, ako sa algoritmy menili. Viem teda, ktoré dni a v ktoré časy treba pridať príspevok, aby sa zobrazil čo najviac ľuďom, ale ťažko sa toho drží, niekedy mám dobrý nápad a potrebujem ho publikovať okamžite.

Prečo ste tak fascinovaný TOP marketom?

Je to pekné miesto, ikonické, stále, keď tam idem majú strašne hlasnú hudbu. Páči sa mi, že ľudia pred ním vedia stráviť celú noc s kamarátmi a dnu chodia len na to, aby si kúpili pivo. Ľudia ho poznajú a preto je veľmi jednoduché o tom robiť memes.

Nie ste Čech – prečo ste sa rozhodoli prísť študovať práve do Brna?

V Iráne som študoval kinematografiu medzi rokmi 2013 a 2016 a potom som s univerzitou prestal. Začal som fotiť a pristál som v práci pre OSN, ktorú som robil dva roky. Podarilo sa mi usporiť nejaké peniaze a tiež som dostal chuť študovať niečo politickovedné. Jedinou možnosťou, ktorú som s tými peniazmi mal, bolo Brno, Masarykova univerzita. Chcel som študovať v angličtine, aby som začal ihneď a MUNI tú možnosť ponúkalo.

Môžete mi povedať viac o práci pre OSN?

Vtedy bolo v Iráne štyri alebo päť agentúr, ktoré pracovali s utečencami v oblasti potravinovej bezpečnosti. Bol to projekt pre utečencov, ktorí chceli začať s malými podnikmi. Ja som distribuoval granty, poskytoval poradenstvo a dozoroval podniky, aby neskrachovali. Bola to medzinárodná organizácia, takže plat bol lepší ako akákoľvek iránska firma.

Prečo ste začali študovať medzinárodné vzťahy? Na vašom profile je viacero pekných fotiek, nechceli ste sa ďalej venovať tomu?

Typ obsahu, ktorý tvorím, nie je práve na zarábanie peňazí. Aj predtým som mal úplne iné práce popri fotografii. Študovať politické vedy ma vždy zaujímalo a navyše sa kinematografiou uživiť nedá, ak ju robíte v Iráne. Medzinárodné vzťahy je niečo v strede, nie celkom čisté politické vedy a navyše to bolo jediné dostupné v angličtine. Myslím si, že anglické programy na Masarykovej univerzite sú naozaj kvalitné a dávajú dokopy ľudí z celého sveta.

Dostali ste nejaké kultúrne šoky, keď ste prišli? A zažili ste nejakú islamofóbiu?

Vo všeobecnosti je celá vláda xenofóbna a systém nám nič neuľahčuje. Raz som šiel na zahraničnú políciu a nikto nevedel po anglicky. Možno ak bude spoločnosť dlhšie vystavená cudzincom, zvykne si. Pomaly sa to ale zlepšuje a hlavne, všetko spojené s univerzitou je veľmi prívetivé. Hlavný kultúrny šok ale bolo množstvo Slovákov v Brne. Mám ich rád, sú viac otvorení a komunikatívni a sme viac menej v rovnakej situácii – sme cudzinci, len oni rozumejú jazyku. Kamarátim sa s viacerými Slovákmi než Čechmi.

Ako by ste opísali Brno?

V Iráne som býval v hlavnom meste, ktoré má 15 miliónov obyvateľov, Brno pre mňa bolo peknou prestávkou od davov a dlhého dochádzania. Je veľmi pokojné, má istú komunitu a často vidíš známe tváre, ale niekedy mi chýba chaos veľkého mesta.

Máte rádi fotografiu? Ak áno, prečo?

Zjavne ju mám rád, bol to môj hlavný záujem keď som študoval kinematografiu. Bola pre mňa zaujímavá práve kontrastom ku kinematografii – ak chcete niečo natočiť, je to zdĺhavé, drahé a to obmedzuje kreativitu a neukazuje sa vaša individualita, lebo sa často pracuje v tíme. Preto som sa pomaly presúval k fotografii, až sa to stalo mojim hlavným záujmom. Neskôr som pridal aj video, ale nie pre kino.

Už ste niečo natočili?

Áno, do školy sme niečo museli robiť. Jeden z dôvodov, prečo som skončil bolo práve to, že som nemal voľnosť v tom, čo točím.

Videli ste už nejaký československý film?

Nie tie moderné. Kino sa pre mňa stalo veľmi cudzím objektom, keď som začal študovať medzinárodné vzťahy. Ak by som sa k tomu niekedy chcel vrátiť, bolo by to len preto, aby som sa zase dostal do umeleckej komunity, ktorá je veľmi zaujímavá a podnetná.

Kedy a prečo ste s fotografiou začali?

Bolo to veľmi jednoduché, mať foťák a zarobiť si nejaké peniaze fotografovaním rôznych eventov. Mal som študentský život a veľmi jednoducho zarábal fotožurnalizmom a zákazkovým fotografovaním.

Viete si predstaviť mať vaše fotky vystavené v galérii?

Viacero ľudí mi to už hovorilo, ale vôbec nemám predstavu, ako toto funguje. A ani v Iráne som nikdy nemal záujem vystavovať moje veci – a ani som nemal príležitosť. Navyše, moja tvorba je špecifická a nemyslím si, že by v Čechách mala cieľové publikum.

Špecializujete sa na určité témy, fotíte série?

Neviem vymyslieť projekt a povedať si: dobre, najbližšie dva mesiace budem robiť toto. Skôr retrospektívne si všímam vzorce v tom, čo som už nafotil. Taký podvedomý vzorec vytvoril aj sériu fotografií s rukami pasažierov v metre. Musím sa na nich zase pozrieť, aby som v nich opäť našiel zmysel. Neverím, že treba vždy tvoriť niečo nové od začiatku, dá sa aj obzrieť do minulosti. Mám veľmi dobrú vizuálnu pamäť a viem si spomenúť, že som niečo podobné už odfotil dva týždne dozadu.

Myslíte si, že fotografia môže byť formou aktivizmu? Otázka sa týka tvojho ďalšieho účtu - @humansoflateje.

Pre mňa to nie je aktivizmus. Keď som začínal, v Iránskej fotožurnalistike bolo skrytým trendom vyhýbať sa fotografiám oficiálnych agentúr. Boli len stratené v internete. Ja som ich počas šiestich intenzívnych mesiacov začal publikovať na Instragrame tie, ktoré odrážali absurditu režimu. Pridával som ich bez popisov, ničoho, bolo teda potrebné mať kontext. Za pár posledných mesiacov sa ale stránka stala priveľmi populárnou, sledujú a podporujú ju aj zahraniční novinári. Kvôli tejto popularite sa trend zmenil a novinári začali používať aj tieto fotky oficiálnych agentúr. Je to divné, a už to nemá zmysel, preto som prestal, projekt je už na konci.

Čo si myslíte o politickej situácii u vás doma?

Je to úplne zlyhaná krajina bez perspektívy. Je teokraciou, to, ako sme vyrastali bolo úplne iné ako v Európe. Školy sú segregované, len na univerzitách sú muži aj ženy. Ale aj z ekonomického či kultúrneho aspektu – z akéhokoľvek uhlu pohľadu sa na Irán pozriete, ide to dolu kopcom, stále rýchlejšie. Už to nikto nezmení, žiadna forma aktivizmu. Irán je za bodom, kedy je reformovateľný.

Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy vrátili?

Ani na návštevu. Tento marec som tam bol prvý krát za dva roky. Bolo to príjemné, vidieť kamarátov, ale už by som tam nedokázal žiť.

Kde sa vidíte v budúcnosti?

Jeden z mojich snov je mať možnosť každých pár rokov zmeniť miesto, kde žijem. Mám rád proces, kedy mesto spoznávate a stáva sa postupne vašou komfortnou zónou, a potom ho opustíš – tento proces je pre mňa strašne naplňujúci. Keď sa už v meste cítite pohodlne, znamená to, že ste tam mali viacero zážitkov, boli ste tam doma, nie len turistom. A rád by som v budúcnosti študoval umenie, ale multidisciplinárne, pretože čistá kinematografia v Iráne ma unavovala a nenapĺňala, preto som prešiel na medzinárodné vzťahy.