Ako sa cestuje nevidiacim? Pomáhajú terénne kurzy aj Dopravný podnik

Z električky vystupuje pracovníčka Tyfloservisu o pol deviatej ráno už s prvou dnešnou klientkou. Utorkové ráno nezačína Marcela Svárovská za stolom v kancelárii, ale na električkovej zastávke pod Vaňkovkou. S klientkou Jitkou bude prechádzať trasu od električky k nákupnému centru. Nejde o ich prvé stretnutie, posledné tri mesiace úspešne pracovali na orientácii cez križovatky na Nových sadoch. Dnes ich čaká prvá časť kurzu, počas ktorého si pani Jitka osvojí cestu zo zastávky Úzka až ku vchodu do Vaňkovky.

Lekcia začína už príchodom električky. Pani Jitka sa od vystúpenia aktívne dopytuje a obzerá, skúma objekty na zastávke. „Chodila som cez Tesco, ale to mi zbúrali,“ vysvetľuje, prečo je pre ňu práve trasa zo zastávky dôležitá. Vidiaci lokálny obyvateľ si zmenu síce tiež všimol, ale ľahko si poradí bez ohľadu na to, či sa cesta medzi Vaňkovkou a vlakovou stanicou mení alebo nie. Jitka si však musí vryť do pamäti úplne novú trasu. Nemôže sa spoliehať na to, že sa pomocou zraku zorientuje v priestore aj z inej strany - musí si sama vyskúšať, po koľkých metroch odbočuje zo zastávky na prechod či aké tempo musí zvoliť, aby prešla štvorprúdovú cestu, kým ešte svieti zelená. Práve s tým asistuje pracovníčka Tyfloservisu počas kurzu, hoci nácvik trasy je primárne v rukách daného klienta. „Klient si musí trasu osvojiť sám, ale vždy stojím dosť blízko na to, aby som zasiahla,“ ozrejmuje metodiku práce.

Terénna časť pracovnej náplne Svárovskej ale nespočíva len v sprevádzaní priamo na mieste, kým sa klient učí. „Trasu si musím prejsť dopredu. Nielen trasu, ale aj okolie,“ objasňuje. Najrýchlejšia možnosť nemusí byť nutne najvýhodnejšia aj pre nevidiacich. Autá parkujúce popri ceste, nejasný a premenlivý terén či prechody bez semaforov sa nielenže ťažko pamätajú, ale aj náročne obchádzajú bez zraku.

Čo znamená nevidieť?

U pani Jitky, a mnohých ďalších nevidiacich, sa nejedná o úplnú slepotu. V tomto prípade ide o takzvané trubicové videnie, teda nevidí do strán. Jej zorné pole je zúžené do tvaru úzkej trubice, teda vidí len veľmi tenký pás pred sebou. Počas lekcie niekoľkokrát mimovoľne spomenie, čo vidí v okolí, čo ju tu dnes zaujalo. Zraku plne vidiacich sa to ale nevyrovná. Využíva bielu paličku aj povelový vysielač, ktorým si aktivuje napríklad zvuk semaforov. 

Najistejšie je pre klientku Jitku vystupovať z hromadnej dopravy prednými dverami. Tými by totiž mala vyjsť priamo na výrazný bodový pás, ktorý paličkou ľahko nahmatá. S jeho pomocou sa na zastávke rýchlo zorientuje. Vie, že pás vedie kolmo od výstupného miesta až k zábradliu zastávky. „Je tu zábradlie,“ pritakáva Svárovská, „ale nejde až do konca. Ale to si všimnete, na konci sa zatáča a zastávka sa zužuje.“ Nie všetky zastávky zábradlie majú, výrazne však pomáha s orientáciou v priestore. Nevidiaci nemusí myslieť na to, ako ďaleko stojí od okrajov vyvýšeného nástupišťa, jednoducho si pri príchode na zastávku zábradlie nájde a paličkou sa uistí, že sa po zastávke pohybuje v jeho blízkosti.

Cestovanie nielen nevidiacich sa snaží uľahčiť aj Dopravný podnik mesta Brno. Nedávno ukončil ročný projekt v spolupráci s Masarykovou univerzitou. Vychádzajúc z rozhovorou s kľúčovými aktérmi, teda v tomto prípade aj s nevidiacimi, zaviedol Dopravný podnik nové opatrenia. Ide o prvého dopravcu v republike, ktorý sa nezaoberá len telesným, ale aj zmyslovým hendikepom. Niektoré zmeny si všimne aj vidiaci cestujúci: pri zastávkach bez ostrovčeka zaznieva po novom hlásenie o výstupe do vozovky. Nevidiaci cestujúci, práve aj klienti Tyfloservisu, tak lepšie vedia, ako sa po výstupe orientovať. 

„Zapnem si zvuk,“ komentuje Jitka postup každého prechodu cez cestu, kým z kabelky vyťahuje malú plstovú škatuľku. Zastávku už má zapamätanú, výuka sa preto postupne presúva smer Vaňkovka. Po stlačení príslušného čísla na malom VPN vysielači sa spustí tikanie semaforu. Keďže zastávka tvorí ostrovček medzi jazdnými pruhmi, prechod pokračuje aj Jitke za chrbtom. Rozozvučí sa tak semafor pred ňou aj za ňou. „A tu si to zakryjem rukou,“ dvíha ruku a prikrýva symbol na semafore. Nadbytočné tikanie za ňou utícha a zrýchlené tempo toho zo semaforu pred ňou napovedá, že naskočila zelená. „Mávam,“ dvíha paličku pred seba a hýbe ňou zhora dole. Vodiči a chodci si ju tak ľahšie všimnú. Až potom môže bezpečne prejsť.

Hodnú chvíľu strávila v úvode dnešnej lekcie len v okolí zastávky, na ktorej vystúpila. Nie vždy je totiž situácia ideálna. Nemôže sa spoliehať len na to, že vždy príde a odíde prednými dverami. Ak je zastávka alebo električka plná, musí si poradiť aj inak. Preto si postupne prechádza celú dĺžku zastávky, tej smerom Komárov aj Technologický park.

Diverzita sociálnej práce

Priebeh kurzov nie je podľa Svárovskej univerzálny. Odvíja sa od možností, schopností a požiadaviek klienta. Pracovníčka Tyfloservisu opisuje priestor a dohliada na to, aby klientovi na novom mieste nehrozilo nebezpečenstvo, napríklad v podobe prichádzajúcich áut. Tempo a detailnejší obsah lekcií už formuje sám klient. Klientka si v tomto prípade určila, že si chce počas prvej hodiny prejsť obidve električkové zastávky a celú trasu k Vaňkovke a naspäť. Sústredila sa len na pozemnú trasu, no do budúcna si chce osvojiť aj možnosť nadchodu - po eskalátore aj schodoch. „Môže sa zdať, že hodina je málo, ale vyžaduje si to veľké sústredenie,“ dopĺňa Svárovská. 

Lekcia trvá síce len hodinu, ale podmienky sa priebežne menia. Kým na začiatku prebiehala lekcia v takmer vyľudnenom priestore, druhá polovica stretnutia skúša nielen jej znalosť terénu, ale aj ľudskú solidaritu. „Väčšinou sa uhýbajú. Niekedy až na poslednú chvíľu,“ zhŕňa Jitka skúsenosti s verejnosťou, „hlavne keď pozerajú do mobilu,“ dodáva s humorom. S priamou konfrontáciou alebo inou výrazne negatívnou interakciou sa nestretla. Problém býva skôr prechod cez cestu, keď zároveň s ňou ide veľký dav oboma smermi. Nepríjemnosť však nevychádza zo zlých úmyslov. „Mám ísť po strede, kde mám pás, alebo po kraji?“ uvažuje v podobnej situácii. Ak by išla po kraji značenia na ceste, spoľahnúť by sa musela len na paličku, pretože orientačný pás vedie stredom prechodu. Medzi ľuďmi je však náročné prejsť a okoloidúci nemajú kam uhýbať.

Nepríjemnosti vychádzajúce z preplnenej ulice či zastávky by si vyžadovali lepšiu infraštruktúru a verejnú osvetu. Na to, aby sa nevidiaci na verejných priestranstvách cítili istejšie pritom stačia aj jednoduchšie úpravy. S dopravou pomáha ozvučenie električiek aj informačných panelov na zastávkach. Na stránkach Dopravného podniku sú tiež dostupné nahrávky a popisy pískania prichádzajúcej električky podľa príslušného modelu. „Zďaleka to nie je na všetkých zastávkach,“ ozrejmuje situáciu s oznamovými panelmi Josef Konečný z brnianskeho Tyflocentra. „Opakovane sme robili prieskum funkčnosti a bohužiaľ to vyšlo tak, že skoro tri štvrtiny panelov nefungovali,“ prezentuje skúsenosti z praxe. Ozvučenie by malo mať asi tridsať električkových zastávok.

Pravidelné kontroly vykonáva aj Dopravný podnik. V rámci projektu s Masarykovou univerzitou obstarali VPN vysielače. S ich pomocou môžu revízori kontrolovať funkčnosť hlásičov počas služby. „Pokiaľ niekto narazí na akúkoľvek závadu, je ideálne to čím skôr nahlásiť,“ dopĺňa hovorkyňa Dopravného podniku Hana Tomaštíková.

Lekcia orientačného kurzu sa končí pred pol deviatou, keď Jitka odchádza do práce. Môže práve buď takto ráno alebo až po pracovnej dobe. „Nehlási,“ konštatuje, keď oznamová tabuľa ani po opakovaných snahách nereaguje. Ostáva jej len dúfať, že správna električka čoskoro príde.