Ako by sa diskutovalo bez predsudkov? Projekt Debata pro loutky hľadá odpoveď

Brno - Ako by ľudia komunikovali, keby sme odstránili predsudky? Boli by debaty efektívnejšie a zhoda názorov pravdepodobnejšia? Projekt Debata pro loutky bol spočiatku výhradne pražský. Dnes má za sebou tri debaty v brnianskom HaDivadle a v rukáve ďalšie.

Debata pro loutky predstavuje unikátny debatný formát, postavený na utajených identitách jednotlivých hostí. Jeho cieľom je skúmať vplyv predsudkov na vnímanie diskutujúcich a vytvoriť priestor, kde sa dá sústrediť výhradne na samotné myšlienky a argumenty – a to v odľahčenej, humornej podobe, ktorú prináša predstavenie bábkarov.

Projekt premiéroval v roku 2019 na pražskej DAMU. Za jeho vznikom stáli Kateřina Císařová a Štěpán Gajdoš. Dnes ho v rukách drží duo Doubravka Dostálová a Samuel Špilar. Za ich pôsobenia koncept nadobudol duálny rozmer. Debaty tak prichádzajú vo dvojici – večerná debata pre verejnosť, sprevádzaná rannou verziou zameranou na stredné školy.

„Naša kontinuálna motivácia bola tento projekt vytrhnúť von, mimo DAMU, do nejakého profesionálneho prostredia,“ opisuje víziu režisérov Samuel Špilar.

 

Debata pro loutky je momentálne vo vašej réžii, no nebolo to tak vždy. Vedeli by ste priblížiť, ako tento projekt sprvu vznikol?

V roku 2019 bol open call do divadla Disk, ktoré funguje pre magisterské štúdium na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU. Káťa Císařová a Štěpán Gajdoš, zakladatelia, boli vtedy spolužiaci na magistri a do open callu sa prihlásili s týmto konceptom. Na základe prvých siedmich debát vznikla kniha, ktorá je prepisom diskusií. Vtedy sa to totiž ešte volalo Debata pro loutky o sedmi jednáních a malo to teda byť iba sedemkrát.

Samuel, ako ste sa k projektu teda dostali vy?

Štěpán Gajdoš s Káťou Císařovou mali poslednú sériu debát začiatkom sezóny 2022 a hľadali si nástupcov. Ja som vtedy študoval na Katedre alternatívneho bábkového divadla, takže ma oslovili. Pôvodne som to mal robiť s jednou spolužiačkou, ktorá z toho nakoniec ale vypadla. Ja som ale vedel, že by som to chcel robiť vo dvojici, keďže je to produkčne strašne náročné. V hlave som hneď mal Doubravku Dostálovú, ktorá vtedy študovala na Katedre výchovnej dramatiky. Od začiatku sme sa rozprávali o tom, že by sme ten projekt chceli obohatiť o kontinuálne uvádzanú debatu pre stredné školy, ktorá by bola takého edukačného rázu.

Takže debaty špeciálne pre stredné školy ste do projektu priniesli vy?

Áno, priniesli sme ranné debaty pre stredné školy, ktoré majú trochu iný charakter než tie večerné. Tie večerné sú dynamickejšie, vyhrotenejšie. O nejakú dynamiku sa teda snažíme aj ráno, aby to pre divákov bolo stále zaujímavé, ale zároveň sa tomu snažíme pridať nejaký edukačný rozmer. Podľa toho aj vyberáme hostí. Zároveň na rannú debatu ešte nadväzuje lektorský program, v rámci ktorého môžu študenti s témou aj sami interagovať.

Čo ešte za vás pribudlo?

Tomuto projektu sme pridali niekoľko vecí. Originálne to bol diskusný formát cielený konkrétne na DAMU. My sme sa tou našou sezónou usilovali otvoriť ho všeobecne študentom a akademickému priestoru, aby sa vymanil z toho zaškatuľkovania ako taký „diskusný formát DAMU“. Asi najzásadnejšou zmenou ale je, že sme pridali poslednú otázku, ktorou dávame hosťom možnosť rozhodnúť sa, či svoju totožnosť chcú alebo nechcú odhaliť. Predtým to bolo tak, že sa na konci vždy všetci odhalili. A my sme im to otvorili.

Akým spôsobom vyberáte hostí?

Vždy chceme, aby debata spĺňala nejaké naše vytýčené parametre, aby tí ľudia boli z rôznych zázemí, aby neprevažoval jeden rod alebo jedna veková skupina. Chceme, aby tam bol niekto, kto sa na danú tému pozerá z odborného hľadiska, ale aj niekto, kto s témou má osobnú skúsenosť. Snažíme sa vždy nájsť ľudí, ktorí stoja na opačných stranách názorového spektra, aby sa tam vytvorila dynamika. Celý ten proces oslovovania trvá zhruba dva mesiace. Stáva sa, že niekedy oslovíme aj sedemdesiat ľudí predtým, než sa nám podarí tých štyroch na večer a štyroch na ráno poskladať.

Prečo vlastne tá anonymita?

Tam fakt ide o to, že tá anonymita ľuďom umožňuje konať bez záťaže nejakého ich vybudovaného autoportrétu. Preto aj vždy chceme, aby tam bol niekto, kto vystupuje vo verejnom priestore, aby si ľudia mohli porovnať, ako funguje takto anonymne v porovnaní s tým, ako funguje bežne. V tú chvíľu, kedy sedia v tých búdkach a vystupujú za nich bábky, vnímame len to, čo hovoria, nie to, ako vyzerajú alebo z akého pochádzajú prostredia. Hosťom je dokonca zmenený aj hlas. Je to fascinujúce. Vždy sa snažíme, aby tam boli kontrastní ľudia, ale často sa stane, že sa tie dve strany zhodnú, pretože sami nevedia, kto tam vedľa nich sedí. Keby sedeli oproti sebe niekde pred kamerou, je dosť možné, že by sa nezhodli, ale takto sa často zhodnú. V anonymite si človek tiež dovolí byť omnoho radikálnejší než bez nej, čo je vlastne tiež sčasti naším cieľom.

A čo tie bábky?

To je vlastne ďalšia zmena, ktorá prišla za nášho vedenia. Predtým boli tie bábky požičiavané z rôznych pražských divadiel. Boli to dosť komplikované avatary, ako napríklad Azura alebo Drndálek. Tým, že boli takí nekonkrétni, mali ľudia často problém orientovať sa v diskusii. My sme pridali viac archetypálne postavy, ako kráľ, čarodej, princezná, princ, gašparko. Najnovšie pribudla aj kráľovná a do Brna špeciálne hospodská. S takýmito postavami je pre hostí jednoduchšie sa zžiť. Tým, že je tá anonymita tak široké spektrum, je nutné, aby bol ten samotný avatar ľahko zaškatuľkovateľný, aby sa zaňho tá reálna osoba mohla lepšie skryť a zaniknúť.

Vaše debaty majú vždy duálny rozmer. Vaša posledná debata, From the River to the Sea, ktorá sa odohrala práve v Brne a zaoberala sa izraelsko-palestínskym konfliktom, sa ale kvôli nedostatku záujmu v rannej podobe neodohrala. Stalo sa vám to už niekedy?

No vlastne asi nie. Toto bol prvýkrát. Myslíme, že školy nerady otvárajú politické témy. Je to veľká škoda, ale chápeme aj tú obavu. Taktiež si myslíme, že žiaľ tá debata naozaj v niečom veľmi komplikovane odrádza obe strany a my sme nezvolili rétoriku to prezentovať vyložene v jazyku ani jednej z nich. Tu je ale vlastne už samotné rozmazanie názoru často považované za zaujatie postoja, čo je vlastne veľmi špecifické. A je strašne komplikované potom vytvárať akúkoľvek diskusiu, pretože ľudia majú strach o tom hovoriť.

Majú strach aj keď vedia, že je to anonymné?

Áno, je to tak. Myslíme, že je to preto, že obe strany konfliktu čelia veľkej traume. Napríklad keď hovoríte s ľuďmi, ktorí sa narodili v Palestíne. Je to pre nich hrozne zložité a nebezpečné o tom čokoľvek hovoriť. A vlastne zároveň... je to živá rana.

Vy sami vyberáte témy, na ktoré sa bude diskutovať. Podľa čoho?

Chceme, aby to vždy bolo spoločensky relevantné, zároveň, aby to vytváralo možnosť dialógu a názorovej polarity. A chceme, aby nás to bavilo. A zaujímalo. Aby sme cítili, že je potrebné o tom rozprávať.

Aké sú vaše najobľúbenejšie témy, ktoré ste zatiaľ spracovali?

Predposlednú debatu sme mali takú žolíkovú, ktorá sa nám možno ešte niekedy vráti, a to konšpiračné teórie. To nás dosť bavilo spracovávať. Potom z tej roviny dopadu, alebo tej spoločenskej relevancie, pre nás boli najzásadnejšie tie queer oblasti, a to hlavne v kontexte toho uvedenia pre stredné školy. Tam sa v oboch prípadoch, aj v Prahe aj v Brne, otvorilo veľmi bezpečné prostredie, v ktorom sa študenti mohli otvorene baviť o sexualite a o otázkach, ktoré ich zaujímali, alebo ktoré sami aktuálne prežívali. Favoritom bola napríklad ešte debata o konsente. Každá téma ale vyžaduje intenzívnu rešerš, ktorá trvá strašne dlho a človek sa nakoniec po takom čase nadchne pre čokoľvek.