Pedagogička roka 2026 Nela Merva: Dôležitejší ako predmet je pre mňa študent

Nela Merva učí na Gymnáziu Ladislava Jaroše v Holešove a po novom je čerstvou držiteľkou ocenenia Pedagóg roka 2026. Popri učení na gymnáziu si robí doktorát na Masarykovej univerzite. So študentmi si buduje vzťah aj mimo triedy, reaguje na ich nálady a nebojí sa priznať chybu. Vo výučbe si rada pomôže umelou inteligenciou. Žiakov vedie k tomu, aby nad technológiami premýšľali a hľadali vlastné riešenia.

Nedávno ste získali ocenenie za najlepšiu pedagogičku roka 2026. Aké kritériá by mal podľa vás v dnešnej dobe spĺňať dobrý učiteľ alebo učiteľka?

Myslím si, že je veľmi ťažké stanoviť presné kritériá. Každý pedagóg by sa ale mal snažiť držať krok so študentmi, bez ohľadu na to, či je začínajúci alebo skúsený. Neznamená to, že musí nevyhnutne poznať všetky aplikácie alebo technológie, ale byť prítomný, zdieľať skúsenosti so študentmi a rozumieť ich svetu. Často som si myslela, že niektoré veci v digitálnom prostredí sú pre nich samozrejmé, ale nie je to tak. Dôležité je byť otvorený, pretože doba sa rýchlo mení. Zároveň by si učiteľ mal zachovať svoju osobnosť, a teda to, kým je. Rásť spolu so študentmi a ukazovať im, že v tom nie sú sami. Pre mňa je najkľúčovejšie byť prítomná a byť tu pre študentov.

Keď hovoríte o snahe byť prítomná, máte pocit, že do vyučovania vkladáte viac zo svojej osobnosti?

Áno, snažím sa chrániť si súkromie, ale zároveň som aktívna na sociálnych sieťach, kde zdieľam najmä veci, ktoré súvisia s učiteľstvom alebo s doktorandským štúdiom. Študenti moju aktivitu vnímajú a nemám s tým problém. Niekedy reagujú na moje príspevky a ja im odpíšem, prípadne sa zaujímam, keď vidím, že niekto nemá dobrý deň. Jedna študentka bola napríklad prekvapená, že som jej napísala, čo sa deje, keď mi zareagovala v ankete, že sa nemá dobre. Pre mňa je to prirodzené opýtať sa, či jej viem nejako pomôcť alebo zlepšiť deň. Nechcem sa porovnávať s inými učiteľmi, ale keď som bola nominovaná na Global Teacher Prize, dostala som aj nominácie od vlastných študentov. Jeden z nich napísal, že som ho učila len jeden rok, ale aj za ten krátky čas mal pocit, že napredoval a že som mu svojim prístupom k učeniu blízka. Sám nevedel úplne vysvetliť prečo.

Ako si vysvetľujete to, že máte so žiakmi bližšie vzťahy než iní učitelia?

Nemyslím si, že robím niečo zásadne inak, ale podarilo sa mi za pomerne krátky čas vybudovať si so žiakmi blízky vzťah. Snažím sa do výučby prinášať pozitívnu energiu a byť im ľudsky blízko. Nebojím sa robiť si zo seba srandu a priznať chybu. Viem, že nie som dokonalá, občas sa pomýlim alebo mi niečo nevyjde, a práve to sa snažím pred žiakmi neskrývať. Aj tým im ukazujem, že je v poriadku robiť chyby. Za kľúčové považujem vytváranie bezpečného prostredia, takého, kde sa žiaci neboja prejaviť svoj názor. Pri rôznych aktivitách dávam žiakom možnosť voľby. Pokiaľ chcú niečo zdieľať, môžu, ak nie, rešpektujem to. Môžu pracovať individuálne, v dvojiciach alebo v menších skupinách. Samozrejme, očakávam aj spätnú väzbu, ale nikto nie je nútený hovoriť za každú cenu.

Od začiatku tohto roka začali v českom školstve platiť zmeny v rámci revízie vzdelávacích programov. Ako tieto zmeny zatiaľ fungujú v praxy a v čom vidíte priestor na ich zlepšenie?

Na začiatok by som chcela povedať, že už keď som začínala učiť, vnímala som to tak, že učím študentov, nie predmet. Neučím „češtinu“ ako takú, ale som tam predovšetkým pre študentov. Samozrejme, český jazyk je moja srdcová záležitosť, ale ide hlavne o to byť s nimi v priestore a sledovať, kam sa spoločne posunieme. Myslím si, že aj táto revízia smeruje k tomu, že každý z nás učiteľov je najmä osobnosť, nielen odborník na konkrétny predmet. Odbornosť je dôležitá, ale nie je to to najpodstatnejšie.

Učím na viacročnom gymnáziu a tieto zmeny sa nás zatiaľ týkajú najmä na nižšom stupni. Povinné budú od septembra 2027. Už teraz sa ich snažíme sledovať, reflektovať a postupne zavádzať do výučby. Ako učiteľka češtiny vnímam veľkú zmenu v tom, že čitateľská a pisateľská gramotnosť už nie je len v rukách učiteľov jazykov. Stáva sa zodpovednosťou všetkých predmetov. To vnímam veľmi pozitívne. Rovnako aj my, učitelia češtiny, musíme rozvíjať u žiakov matematicko-logické myslenie. Školstvo sa týmto posúva správnym smerom, reaguje na meniacu sa dobu.

U nás sme napríklad rozdelili výučbu češtiny na „český jazyk“ a „tvorivú češtinu“. Jazyk je viac zameraný na gramatiku a komunikáciu, tvorivá čeština na čitateľskú a pisateľskú gramotnosť. Učia to dvaja rôzni učitelia a navzájom spolupracujú. Možno ideme trochu „proti prúdu“, ale snažíme sa reflektovať smer, ktorým sa školstvo vyvíja. Problém totiž vidím v tom, že školy sa často boja a málo medzi sebou zdieľajú skúsenosti, aj keď napríklad Národný pedagogický inštitút robí v tomto smere veľa.

Keď hovoríte o tvorivej češtine, tento predmet vyžaduje od študentov veľkú dávku sústredenia a tvorivosti. Z nedávneho prieskumu NMS Market Research pritom vyplýva, že umelú inteligenciu dnes používa tretina Čechov, najčastejšie vo veku od 18-28 rokov. Odráža sa tento fakt aj vo vašej praxi?

Áno, určite to vnímam. Keď porovnám svoju generáciu a dnešných študentov, vidím rozdiel v schopnosti udržať pozornosť. Je oveľa náročnejšie ju udržať počas výučby. Aj čítanie sa zmenilo. Texty, ktoré sme kedysi bežne čítali, sú pre dnešných študentov náročnejšie. Dokonca aj maturanti majú problém s kratšími textami, niektorí hovoria, že by ich potrebovali „scrollovať“, teda čítať iným, digitálnym spôsobom. Na druhej strane, veľa študentov stále číta. Denne však dostávajú obrovské množstvo informácií, ktoré síce spracujú, ale ich pozornosť tým trpí. Čo sa týka písania, texty bývajú často kratšie. Zaujímavé však je, že študenti majú pocit, že povedali všetko podstatné a často to tak aj je. Dokážu vyjadriť myšlienku stručnejšie. Doba je rýchla a oni sa jej prispôsobujú.

Spomínali ste, že aj keď sa zdá, že študenti technológiám rozumejú, často majú v ich používaní medzery. Na čo konkrétne žiaci najčastejšie využívajú umelú inteligenciu?

Sme digitálna škola, takže každý žiak pracuje na vlastnom zariadení, na tablete alebo počítači. Od tohto školského roka fungujeme plne digitálne. Snažíme sa viesť žiakov k tomu, aby technológie používali zmysluplne. Umelú inteligenciu nevnímame ako hrozbu, ale ako nástroj. Máme jasne stanovené pravidlá, na čo ju môžu používať. V praxi ju využívame napríklad pri tvorivých úlohách, žiaci ju môžu použiť na úpravu textu, hľadanie vhodnejších formulácií alebo ako pomoc pri brainstormingu.

Pri jednej úlohe mali žiaci opísať obrázok a potom text upraviť pomocou umelej inteligencie do umeleckej podoby. Zaujímavé bolo sledovať, ako k tomu pristúpili. Niektorí z nich si nechali vlastný text, iní ho upravili len čiastočne a niektorí ho prepracovali úplne. A to je podľa mňa správna cesta, vedieť si vybrať, čo z toho má pre nich hodnotu.

Ako sa podľa vás zmenil prístup žiakov k umelej inteligencii odvtedy, čo ju začali využívať aj priamo na hodinách?

Na začiatku ju používali skôr nekriticky, všetko „hodili do chatu“ a hotovo. Postupne si však uvedomujú limity umelej inteligencie a sú opatrnejší. Nedávno mi jeden študent položil otázku: „prečo svet prichádza o básnikov?“. Spájal si to s umelou inteligenciou, ktorá podľa neho čiastočne nahrádza kreativitu. Prekvapilo ma, ako hlboko nad tým premýšľal.

Aj ja sama používam umelú inteligenciu, napríklad pri príprave na hodiny. Občas však prídem na to, že je rýchlejšie spraviť si veci sama. Aj to jedna z vecí, ktoré sa snažím žiakom vysvetľovať. Umelá inteligencia by mala byť pomocník, nie náhrada vlastného myslenia.

Žiaci na vašom gymnáziu pracujú s technológiami od začiatku tohto roka. Čo bolo pre vás pri prechode na digitálnu výučbu najväčšou výzvou?

Najnáročnejšie boli začiatky, najmä pri mladších žiakoch. Museli sa naučiť pracovať so zariadeniami, ukladať súbory, orientovať sa v rôznych systémoch. Každý má iné zariadenie, iný operačný systém a bolo to občas komplikované.

Postupne si však našli vlastný systém a dnes to už funguje oveľa lepšie. Občas sa vyskytnú technické problémy, napríklad s pripojením alebo technikou v triede. V takých prípadoch sa snažíme byť flexibilní a mať pripravené aj alternatívy. Výhodou je, že si navzájom pomáhame, učitelia aj žiaci.

Ako digitalizáciu prijali vaši študenti?

Väčšinou pozitívne. Oceňujú, že nemusia nosiť množstvo učebníc a zošitov, ale majú všetko v jednom zariadení. Na začiatku to pre nich bola aj určitá „voľnosť“, ktorú si museli nastaviť. Postupne však pochopili, že ak ju nevedia zvládnuť, škodia najmä sami sebe. Myslím si, že si na tento systém zvykli pomerne rýchlo.

V čom majú podľa Vás dnešní pedagógovia a ich výučba najväčšie rezervy?

Nemyslím si, že by učitelia mali meniť sami seba, ak im ich štýl vyhovuje. Dôležitejšie je zamyslieť sa nad prístupom. Prílišné zákazy a príkazy podľa mňa nefungujú, napríklad úplné zákazy mobilov problém nevyriešia. Skôr by si mal každý učiteľ nájsť rovnováhu medzi voľnosťou a pravidlami.

Niekde je výučba príliš uvoľnená, inde naopak veľmi prísna. Ideálne je nájsť strednú cestu, kde sa žiaci cítia dobre, majú priestor na rozvoj, ale zároveň jasne chápu hranice. V konečnom dôsledku by sme mali myslieť najmä na to, že sme tu pre nich.