Queer témy nesmú byť tabu, hovorí aktivistka Tea Bednářová

Brno - Členovia LGBTQ+ komunity sa aj dnes stretávajú s predsudkami, nenávistnými prejavmi a neistotou, či môžu v bežnom živote byť sami sebou. Tea Bednářová z organizácie Brno Pride, ktorá vytvára bezpečný priestor pre queer ľudí aj širokú verejnosť, hovorí, že problémom nie sú len otvorené útoky, ale aj každodenný tlak či chýbajúca opora v rodine. O týchto témach je podľa nej dôležité hovoriť nielen počas Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, ale aj v bežnom živote: „Je dôležité nerobiť z nich tabu témy. Keď sa dieťa rodiča na niečo spýta, nevyhýbajme sa tomu, dá sa to jednoducho vysvetliť,“ hovorí Bednářová.

S akými výzvami alebo predsudkami sa podľa vašich skúseností LGBTQ+ ľudia stretávajú v spoločnosti najčastejšie?

Z mojich skúseností ide najčastejšie o mikroagresie. Dejú sa na verejnosti, napríklad keď sa páry rovnakého pohlavia radšej nedržia za ruky, pretože nevedia, čo ich v okolí čaká, či ich niekto nebude pozorovať, komentovať alebo im dokonca neublíži. Podobné situácie sa dejú aj v práci. Queer človek nemusí vedieť, či je prostredie dostatočne bezpečné a prijímajúce, a preto napríklad nie je vyoutovaný. Aj keď má partnera rovnakého pohlavia, v práci o ňom nemusí hovoriť.

Veľká téma sú aj školy a mladí ľudia. Medzi tínedžermi sa stále často používa slovo „buzerant“ ako nadávka. Queer deti a mladí zároveň nemusia vedieť, ako by ich prijali učitelia. Špecificky sa to týka aj trans detí, ktoré nevedia, či sa v škole môžu vyoutovať a či im škola nejako pomôže. Preto sa často radšej uzatvárajú do seba. Okrem týchto každodenných mikroagresií sú tu aj nerovnosti pred zákonom. Situácia sa síce zlepšila tým, že už nejde o registrované partnerstvo, ale o partnerstvo, no stále to nie je úplne rovnocenné. Už len to, že sa to nevolá manželstvo, môže ľudí nedobrovoľne vyoutovať napríklad na úrade, keď musia zaškrtnúť kolónku „v partnerstve“ namiesto „v manželstve“.

Partnerstvo v Česku

Od roku 2025 môžu páry rovnakého pohlavia v Česku uzatvárať partnerstvo, ktoré nahradilo pôvodné registrované partnerstvo. Nová úprava priniesla queer ľuďom viaceré práva podobné manželstvu ako napríklad spoločné majetkové usporiadanie, nárok na vdovský alebo vdovecký dôchodok či zákonné dedenie. Partnerstvo však stále nie je totožné s manželstvom, ktoré je naďalej vyhradené striktne pre muža a ženu. Rozdiely zostávajú najmä pri rodičovských právach. Páry rovnakého pohlavia si v Česku nemôžu spoločne osvojiť dieťa ako manželia. Partner alebo partnerka si môže osvojiť dieťa druhého z páru len v prípade, že jeden z nich je jeho rodičom. 

Keď hovoríte o pocite neistoty na verejnosti, ako sa takýto tlak môže neskôr prejaviť na psychickom zdraví?

Z viacerých výskumov je potvrdené, že queer ľudia, najmä tí, ktorí žijú v prostredí, kde sa necítia prijatí alebo v bezpečí, čelia vyššiemu riziku psychických ťažkostí. Dlhodobý stres z toho, že musia svoju identitu skrývať, dávať si pozor na prejavy náklonnosti na verejnosti alebo neustále odhadovať, či ich okolie prijme, môže viesť k úzkostiam, depresiám či pocitom izolácie. V náročnejších prípadoch sa tento tlak môže prejaviť aj sebapoškodzovaním alebo samovražednými myšlienkami. Nejde teda iba o jednotlivé nepríjemné situácie, ale o dlhodobú záťaž, ktorá môže výrazne ovplyvniť psychické zdravie queer ľudí.

Keď už hovoríme o psychickej záťaži, majú queer ľudia v Brne alebo všeobecne v Česku dostatok miest, kam môžu prísť požiadať o pomoc?

Myslím si, že dobré je, že existuje web Queer psychologie. Je to web psychológov a ďalších pomáhajúcich profesií, ktorí deklarujú, že sú queer friendly. To mi príde veľmi dôležité. Rovnako je dobré, že veľa psychoterapeutov, ktorí sú queer friendly, to uvádza priamo na svojom webe.

Na druhej strane nevýhodou je, že väčšina týchto psychoterapeutov pôsobí súkromne, čo si napríklad mladí ľudia často nemôžu dovoliť. Aj keď sa situácia zlepšuje a počet queer friendly odborníkov rastie, finančná dostupnosť zostáva problémom. Výborný je napríklad celorepublikový projekt S barvou ven, ktorý patrí pod Prague Pride. Funguje tam chatová podpora, čo považujem za veľmi užitočné. Vo veľkých mestách, akými sú Brno alebo Praha, organizácie existujú. V Brne pôsobí napríklad Brno Pride, Stud, Plusko a ďalšie iniciatívy, často aj v rámci univerzít.

Ako sú na tom s pomocou menšie mestá?

Práve v menších regionálnych mestách a na dedinách často podpora chýba. Vo veľkých mestách je situácia lepšia, pretože tam pôsobia organizácie a existujú bezpečné komunitné priestory. V menších mestách však ľudia často nemajú kam ísť alebo sa nemajú komu zveriť.

Pre mnohých ľudí môže byť v takýchto chvíľach oporou práve rodina. Akú rolu zohráva podpora od okolia napríklad pri coming oute?

Veľkú. Rodina je veľmi často prvé prostredie, kde sa človek otvorí. Aj keď si myslím, že u mladých dnes často prevládajú skôr kamaráti. Keď majú kamarátov, o ktorých vedia, že ich prijmú, vyoutujú sa najprv tam. Rodina však stále zostáva jedným z najdôležitejších miest. To, že rodina človeka prijme, funguje ako ochranný štít pred psychickými ťažkosťami. Existujú výskumy, podľa ktorých queer ľudia z prijímajúcich rodín čelia nižšiemu riziku depresií, úzkostí a ďalších psychických ťažkostí. Zároveň im to pomáha so sebavedomím.

Keď človeka prijme rodina, ľahšie o sebe hovorí aj mimo nej. Rodina je dôležitá sociálna opora. Je to taký padák a miesto, kam sa človek môže vrátiť a kde bude prijatý. Keď prijatie v rodine chýba, môže to viesť k vyššiemu riziku psychických ťažkostí, nižšiemu sebavedomiu a uzatváraniu sa do seba. V takýchto prípadoch môžu dôležitú úlohu zohrávať komunitné organizácie, ktoré vytvárajú bezpečné sociálne skupiny.

Obraz LGBTQ+ komunity však nevzniká len v rodinách, ale aj vo verejnom priestore. Ako podľa vás dnes o týchto témach informujú médiá?

Vnímam veľký posun od čias, odkedy to sledujem. Zároveň to ešte stále nie je ideálne. Stále sa napríklad používa slovo „transsexuál“ namiesto „transgender“. Slovo transsexuál odkazuje na sexuálnu orientáciu, pritom transgender človek súvisí s niečím úplne iným. Príde mi tiež, že médiá sa veľmi často snažia tému vyvážiť za každú cenu. Napríklad keď sa riešilo partnerstvo, do debaty pozvali queer človeka proti človeku, ktorý bol nastavený nenávistne alebo šíril dezinformácie. To mi nepríde vhodné, pretože to nie sú rovnocenné názorové póly. Pri ľudských právach nejde o bežnú politickú debatu v štýle, či podporovať vysoké školy alebo nie. Týka sa to konkrétnych ľudí a ich práv. Často vidím aj clickbaity. Keď nejaký zločin spácha trans alebo queer človek, dá sa to do titulku. Keď ho urobí niekto, kto nie je queer, do titulku sa nepíše, že ho spáchal heterosexuálny človek. Príde mi, že sa to často zbytočne zdôrazňuje.

Okrem médií do verejnej debaty výrazne vstupujú aj politici. Môže ich jazyk prispievať k predsudkom alebo útokom voči queer ľuďom?

Rozhodne. Keď niečo hovorí politik, ktorý má v spoločnosti moc už len tým, ako vystupuje, mal by si viac strážiť, čo hovorí, pretože ľudí ovplyvňuje. Aj keď si to nemusíme uvedomovať, politici nás svojimi výrokmi formujú. Keď si spomeniem na niektoré výroky z obdobia, keď sa riešilo partnerstvo, bolo to občas nechutné. Inak sa to ani nedá povedať. Napríklad porovnávať queer ľudí s pedofilmi. Keď to robí poslanec na pôde Poslaneckej snemovne, bežný človek si môže povedať, že je v poriadku takto hovoriť, útočiť na LGBTQ+ ľudí a myslieť si to isté.

Podľa niektorých kritikov by témy o právach queer ľudí nemali byť súčasťou politického diskurzu. Ako to vnímate vy?

Myslím si, že to je politická téma. Aj práva černochov v Amerike boli politickou témou, kým nevznikli rovné práva. Podľa mňa je to politická téma už len tým, že tie práva tu stále nie sú úplne narovnané. Keby boli narovnané, nemuseli by sme sa o tom baviť v politickej rovine. Ale zatiaľ je to potrebné.

Ako by mali ľudia zareagovať, pokiaľ sú svedkami homofóbneho útoku alebo nenávistných prejavov?

Je dobré zastať sa obetí takýchto útokov. Keď niekto na niekoho kričí, že je buzerant alebo použije podobnú nadávku, je dobré do toho vstúpiť. Viem, že je ťažké zasahovať do agresívnych situácií, ale je dôležité to robiť. Už len preto, aby človek, na ktorého niekto útočí, vedel, že sú tam ľudia, ktorí mu pomôžu.

Pomôcť môže aj obyčajná dúhová nálepka na batohu, napríklad v električke. Pre queer človeka to môže znamenať veľa, pretože vidí, že v jeho okolí je niekto bezpečný. Dôležité je tiež hovoriť o týchto témach a nerobiť z nich tabu. Keď sa dieťa rodiča na niečo spýta, netreba povedať, že sa o tom nebudeme baviť. Dá sa mu jednoducho vysvetliť, že chlapci môžu mať radi chlapcov a dievčatá môžu mať rady dievčatá. A že existujú aj ľudia, ktorí sa necítia dobre v rode, ktorý im bol pripísaný pri narodení. Treba o tom hovoriť vecne, bez tabuizovania a bez nenávistného jazyka.