Veľká noc bez súhlasu? Šibačka balansuje medzi tradíciou a násilím

Veľkonočná šibačka patrí k najznámejším tradíciám v Česku a na Slovensku. Pre mnohé ženy však nepredstavuje symbol jari, ale nepríjemnú či bolestivú skúsenosť. Kde je hranica medzi tradíciou a násilím – a má dnes tento zvyk ešte svoje miesto?

Ježiš Kristus bol ukrižovaný, zomrel a vstal z mŕtvych. Na oslavu berú muži do rúk korbáče a vedrá vody a vydávajú sa za ženami, pripravení vyslúžiť si maľované vajíčka, čokolády či peniaze. Veľká Noc existuje ako zvláštna fúzia zvykov ľudových a kresťanských – ostatne ako väčšina sviatkov. Kde však majú tieto tradície miesto v dnešnom svete? A možno ešte dôležitejšie: v akej podobe? Je veľkonočná šibačka úctou k slovenskému a českému obyčaju, alebo prejavom rodovo miereného násilia?

Duálny sviatok

Veľká noc je najvýznamnejším kresťanským sviatkom, no zároveň spadá do obdobia jari. V jej oslavách sa vo výsledku prelínajú dve roviny – rovina náboženská a rovina ľudová. V obidvoch však súznie jedno: niečo sa končí, zatiaľ čo niečo nové začína. „Je to vlastne obdobie novoročia. Pre človeka to znamenalo, že končilo niečo staré. Konkrétne končila temnota a začínalo svetlo, ktoré je životodarné. Znamenalo to, že bude obživa a život človeka bude ďalej pokračovať,“ vysvetľuje etnologička Martina Pavlicová. Podobný sentiment zdieľa aj rovina náboženská. Smrť Ježiša Krista bola koncom, no zároveň začiatkom, ktorý priniesol nádej a šancu v posmrtný život – teda možnosť, že ľudský život pôjde ďalej.

Zo všetkých ľudových tradícií spätých s jarným obdobím sa podľa Pavlicovej v Česku najviditeľnejšie drží veľkonočný pondelok, charakteristický práve korbáčmi a šibačkou, niekde polievaním vodou. Táto tradícia sľubuje život, plodnosť a úrodu. „Šibalo sa zelenými prútmi, pretože zeleň bola vždy významným symbolom života,“ ozrejmuje Pavlicová korene tradície. Čo však pre nás táto tradícia symbolizuje dnes?

Na hranici folklóru

Mnohými ženami je každoročná šibačka čoraz častejšie vnímaná ako nevítaná, niekedy až násilná. Hoci je tradícia obhajovaná ako neškodný zvyk, realita často býva odlišná – nie každá žena má možnosť povedať nie a nie každé šibanie ostáva v čisto symbolickej rovine. V momente, kedy tradícia prestáva byť dobrovoľná, stáva sa nebezpečnou. O to viac keď je zacielená len na jednu skupinu populácie. Násilie na ženách bohužiaľ nie je neobvyklé – aj práve preto by nikdy nemalo byť tolerované.

Na tento problém upozorňuje aj organizácia Konsent, ktorá sa dlhodobo venuje téme súhlasu a hraníc. Vo svojej kampani zdôrazňuje, že aj tradície by mali rešpektovať osobný priestor a dobrovoľnosť. Preto tento rok prišla so sériou nálepiek a visačiek na dvere, ktoré vizuálne demonštrujú akým spôsobom a do akého levelu sa človek chce (či nechce) veľkonočných tradícií zúčastniť. „Samolepky si ľudia môžu nalepiť napríklad na bundu alebo na dvere či schránku, aby ich videli koledníci,“ objasňuje Eliška Poledníčková z Konsentu.

V číslach je sila (aj ľudia)

Kampaň bola pritom inšpirovaná dátami prieskumnej agentúry NMS z roku 2025 – tie ukazujú, že až 80 percent žien nemá rado „vymrskání“ (alebo šibanie), z čoho 49 percent túto tradíciu aj napriek tomu dodržuje. Ženy si s tradíciou šibačky podľa prieskumu tiež často spájajú bolesť a niekedy aj pocity bezmocnosti a poníženia. Tradícia si dnes nevyslúži už ani obľubu mužov, z ktorých ju nemá rado viac než polovica.

Za číslami prieskumov však stoja skutoční ľudia a spolu s nimi ich skutočné skúsenosti. „Každý rok nám píše veľa žien a zverujú sa nám s nepríjemnými zážitkami z Veľkej noci, hlavne čo sa týka príliš násilného šibania. Niektoré si pri veľkonočnej kolede zažili aj sexuálne obťažovanie...“ opisuje Poledníčková.

„Keď som bola mladšia, na Veľkú noc prišli moji spolužiaci a začali ma mlátiť papekom. Keď som vtedy rodičom povedala, že ma to bolí, povedali len, že je to tradícia,“ zdieľa jedna zo sledovateliek Konsentu. Podobné príbehy pritom opisujú stovky žien.

Čo s tým dnes?

Etnologička Martina Pavlicová rezervy ohľadom veľkonočnej šibačky pozná a rozumie im. Vie, že sa mnohí stretli s prehnanosťou až násilím tejto tradície. Napriek tomu vidí a vníma aj jej hodnotu. „Myslím si, že poznanie tradícií patrí k všeobecnej vzdelanosti. A bez vzdelanosti sa spoločnosť nemôže nikam pohnúť. Zároveň sú tradície historickou hodnotou a pripomenutím si človeka a jeho života,“ vyjadruje.

Tradície sú súčasťou kultúrnej pamäti. Ak ich oprostíme od násilia a nedobrovoľnosti, zostanú nám samotné – ako korene a minulosť. Niečo, čo je dôležité poznať, no nie slepo reprodukovať. České a slovenské ľudové zvyky boli súčasťou formovania národných identít, ktoré nám v dávnejších časoch, v čase obrodenia, slúžili ako lepidlo. Niekedy slúžili ešte lepšie než zbraň. Sú to naše korene, áno, no i naša sloboda. A slobodu musíme zachovať, a to pre každého. Slobodu si vybrať, slobodu za seba určiť, slobodu povedať áno, no i slobodu povedať nie. A to aj na Veľkú noc.