Méně spánku? Nevadí, říká studentka, která rozjíždí vlastní cestovatelský projekt

Brno - Katarína Kundrátová je slovenská studentka na Filozofické fakultě Masarykovy univerzity v Brně a ve volném čase rozjíždí Hibiscus Studio, projekt zaměřený na retreaty v Maroku. Tři turnusy za sebou, škola odložená na večer a spánek zkrácený na minimum. Teď rozšiřuje své působení i do Česka. O tom, co to reálně obnáší, mluví bez příkras.

Studujete a zároveň rozjíždíte Hibiscus Studio. Co konkrétně ve vašem životě teď nefunguje, aby tohle mohlo fungovat?

Nemyslím si, že by niečo vyslovene nefungovalo. Skôr ide o to neustále hľadať balans a nastaviť si veci tak, aby som všetko zvládla bez toho, že by som si musela z niečoho zásadne uberať. Verím, že sa to dá robiť tak, aby človek nemusel nič úplne vynechať, len to treba vedome vyvažovať. Aj preto si plánujem vlastný čas len pre seba, či už je to sólo rande alebo spa day.

Co nebo kdo u vás prohrává, aby projekt mohl růst?

Asi o niečo viac prehráva škola, ktorú potom dobieham skôr večer alebo skoro ráno. Našťastie som teraz v období medzi skúškami a koncom štúdia, takže sa to dá zvládnuť. A trochu aj taký ten čistý oddych, len tak, bez plánu.

Kolik vás to stojí? Jedete udržitelně, nebo už na dluh?

Je to skôr beh na dlhú trať a často mi to zaberie prakticky celý deň, aj mentálne. Nemyslím si však, že idem na dlh. Paradoxne veľa vecí, ktoré iným energiu berú, mne ju skôr dobíjajú. Veľmi dôležité je mať okolo seba ľudí, s ktorými strávený čas ma naozaj nabíja. A aj keď sa niekedy vybijem pri práci na projekte, moment, keď vidím výsledky a spätnú väzbu od účastníkov retreatu, mi tú energiu vráti späť.

Kdy jste si naposledy řekla „tohle už nedávám"?

Také momenty prídu asi raz za pár týždňov. Už som si prešla aj obdobím, keď som narazila na naozaj veľké dno. Úprimne, najviac ma vždy podržali ľudia okolo mňa. Kamaráti a rodina ma vedia neuveriteľne povzbudiť a pripomenúť mi, čo všetko už robím a dokážem vzhľadom na to, koľko mám rokov a koľko toho mám naraz. To „hej, pozri, čo si už zvládla" je často presne to, čo ma posunie ďalej.

Co byla největší oběť, kterou jste kvůli tomu udělala, a nelitujete jí?

Sú to skôr menšie veci. Menej času s rodinou a priateľmi v niektorých obdobiach, menej času so spolužiakmi alebo neustále prepínanie medzi školou, Hibiscus Štúdiom a osobným životom. Nie je to jedna veľká obeť, ale skôr dlhodobý balans, ktorý sa človek postupne učí zvládať.

Stojí vám to za to?

Rozhodne áno. Sú momenty, keď mám chuť plakať od šťastia. Hlavne vtedy, keď vidím, že projekty, ktoré som si kedysi len tak načrtla na papier, dnes reálne fungujú. Že ľudia sa vďaka Hibiscus Štúdiu dostanú na miesta, o ktorých snívali. Je to pre mňa takmer malé čaro. A teraz, keď začínam organizovať aj denné akcie v Česku, cítim, že to celé naberá nový rozmer. Takže áno, stojí to za všetko, aj za stres, aj za menej spánku.