Dotknúť sa špiny a neumyť si ruky. Virtuálna realita pomáha pacientom s OCD čeliť strachu

Pacienti si v nej zámerne kontaminujú ruky, nechávajú zapnutý sporák a odomknuté dvere. Virtuálna realita má potenciál stať sa najnovším nástrojom v liečbe obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). Psychiatrička Pavla Stopková v rozhovore približuje výskum, no i každodennú, únavnú realitu života s OCD.

Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) je ochorenie charakterizované prítomnosťou obsesií a kompulzií. Obsesie sú nepríjemné, nutkavé myšlienky, ktorých sa človek nemôže zbaviť. Stále sa vracajú a vedú k zvýšeniu úzkosti, či nepohody. Príkladom je myšlienka, že ak sa dotknem tyče v autobuse, tak sa určite nakazím nejakou chorobou – obava z nákazy vedie k napätiu. Napätie musí človek zmierniť, čo robí pomocou kompulzií. Kompulzia je činnosť, alebo myšlienka, ktorá vedie k zníženiu vnútorného napätia. V prípade chytenia tyče v autobuse môže kompulziu predstavovať napríklad dôkladné mytie rúk, trvajúce až desiatky minút.

Dnes je k dispozícii viacero možností liečby OCD, no jej zvládanie zostáva aj tak náročné. Kľúčovú úlohu v liečbe zohráva farmakoterapia, teda podávanie liekov, najmä antidepresív. Popri nej je esenciálnou kognitívne behaviorálna terapia (KBT), pri ktorej dochádza k expozícii so zábranou kompulzie. Pacient sa zámerne a dobrovoľne vystavuje situáciám, ktoré u neho vyvolávajú úzkosť, a následne sa zdrží vykonania kompulzie. Dotkne sa tyče v autobuse a doma sa napríklad hodinu vôbec neumyje. Je to efektívna, no zároveň ťažká a náporná metóda.

Lekári však hľadajú alternatívy - aspoň čiastočné. Aké by to bolo, keby sa pacienti s obsesiami a kompulziami pasovali len „akože“? Čo keby expozícia prebiehala virtuálne? Práve to dnes skúma psychiatrička Pavla Stopková.

Terapia virtuálne

V súčasnosti sa venujete výskumu liečby OCD pomocou expozičnej terapie vo virtuálnej realite (VR). Ako takáto liečba vyzerá v praxi?

V Národnom ústave duševného zdravia máme spoluprácu s Centrom pre virtuálnu realitu, v rámci ktorej je už od roku 2018 vyvíjaný program expozičného domu. V tomto expozičnom dome môžu pacienti exponovať tak, ako by, v prípade pacientov hospitalizovaných na oddelení, inak nemohli.

Expozičný dom napodobňuje realitu klasickej domácnosti. Je v ňom napríklad kuchyňa, kde pacienti môžu zapáliť plynový sporák, nechať ho horieť a odísť z miestnosti. Je tam možné vyberať mäso z chladničky a nakrájať ho, pričom si človek kontaminuje ruky. Do kontaktu sa tam dá prísť napríklad aj s krvou rozmazanou na umývadle, či na kuchynskej linke.

Sú podnety v expozičnom dome dostatočne realistické na to, aby vyvolali potrebnú mieru úzkosti a tým zabezpečili účinnosť liečby?

To presne bola na začiatku aj moja otázka, či to vôbec bude fungovať. Ale funguje to veľmi dobre. Pacienti sa do toho naozaj ponoria. Občas ale niekto nereaguje. Najčastejšie sú to ľudia, ktorí sú zvyknutí hrať hry vo virtuálnej realite a viac si uvedomujú, že je to umelé. Ale to je skôr výnimka.

Kategórie OCD

Obsedantno-kompulzívna porucha sa zvyčajne delí do štyroch hlavných kategórií:

• kontaminácia (strach z kontaminácie, ktorý vedie ku kompulziám, akou je prehnané čistenie, umývanie či dezinfikovanie),
• kontrola (strach zo zapríčinenia nešťastia, či z ublíženia, prejavujúci sa napríklad opakovaným kontrolovaním zamknutých dverí),
• neprijateľné myšlienky (agresívne, sexuálne alebo náboženské myšlienky, pri ktorých má človek často strach, že nad sebou stratí kontrolou a napríklad niekomu ublíži),
• hromadenie (neschopnosť zbaviť sa starých a nepotrebných veci)

Zdá sa mi, že táto forma liečby je zameraná skôr na pacientov, ktorí zápasia najmä so strachom z kontaminácie alebo s kontrolou. Je vhodná aj pre tých, ktorí majú napríklad problém s vtieravými myšlienkami?

Tam sa to dá tiež. Je možné napríklad, že v expozičnom dome pri stole sedí dieťa a človek vedľa neho krája ostrým nožom. Dá sa zaradiť aj práve takéto podnety.

​​​​​​​Takže expozičný dom sa vždy prispôsobí konkrétnemu pacientovi?

Presne tak. Máme v ňom podnety zo všetkých štyroch typov OCD. Terapeut po dohode s klientom navolí, ktoré podnety budú aktívne a v akej intenzite.

Budúcnosť VR terapie

Váš výskum by sa mal ukončiť v decembri tohto roku. Naznačujú predbežné výsledky, že ide o sľubnú metódu?

Áno. Program využívame pri hospitalizovaných pacientoch, ale zároveň prebieha ambulantnou formou, kam sú zapojení viacerí terapeuti z niekoľkých miest v Českej republike. Efektivita sa porovnáva vnútrosubjektovo, čo znamená, že účastník vstúpi do štúdie, vyplní škály a čaká päť týždňov na čakacej listine. Ďalších päť týždňov potom aktívne, raz do týždňa, navštevuje virtuálnu realitu, a pritom súčasne znova vypĺňa škály. Nakoniec sa porovnáva obdobie, kedy čakal s tým, kedy do virtuálnej reality chodil. Ukazuje sa, že vplyvom tejto terapie naozaj dochádza k zníženiu miery obsesií a kompulzií. A zatiaľ teda vyzerá, že by ten efekt mohol pretrvávať aj po ukončení.

Robia sa podobné výskumy aj inde vo svete, alebo sa dá povedať, že je Česko v tomto smere priekopníkom?

Myslím, že to, ako komplexný náš expozičný dom je, to že tam máme všetky štyri kategórie a ako je to veľmi prispôsobiteľné, v tom je náš program pomerne unikátny. Boli síce rôzne programy, ale boli zamerané napríklad len na jednu z kategórií a neboli ani zďaleka tak prepracované.

Čo ešte musí nastať, aby sa terapia vo virtuálnej realite stala bežnou súčasťou liečby OCD?

Dôležitý je určite záujem psychoterapeutov. Zatiaľ tam ten záujem je, čo je dobré. Určite je tiež potrebné naďalej overovať efektivitu tejto metódy a skúmať akým spôsobom ju kombinovať s individuálnou KBT.

Používa sa virtuálna expozícia už aj pri iných poruchách?

Určite. My máme programy napríklad pre pacientov s fóbickými poruchami. To je takzvané virtuálne mesto, ktoré obsahuje podnety napríklad pre pacientov s agorafóbiou, čo je strach z miest, z ktorých je ťažký únik. Je tam napríklad aj virtuálna nemocnica, takže sa takto dá pracovať s ľuďmi, ktorí majú strach z lekárskeho vyšetrenia.

Javí sa zatiaľ táto metóda ako úspešná?

Zatiaľ určite. Myslím si, že je to vynikajúci program napríklad pre pacientov so sociálnou fóbiou, ktorí si tam môžu bezpečne vyskúšať najrôznejší typ interakcií. Naši pacienti na oddelení si napríklad skúšali pracovné pohovory, čo je fakt super, pretože si to môžu vyskúšať realisticky, ale na nečisto.

Čo sa oplatí vedieť (a čo sa často nevie)

Kedy by mal človek spozornieť a začať uvažovať, že by v jeho prípade mohlo ísť o OCD, nie o bežné obavy či návyky?

V momente, kedy nám naše zvyky či obavy začnú narušovať bežné fungovanie je dobré si uvedomiť, že to presahuje medze, a že by bolo dobré s tým niečo robiť. Napríklad ak máte strach, že ste nechali otvorené dvere a kontrolujete to opakovane tak, že polhodinu nie ste schopný odísť z domu, je asi čas obrátiť sa na odborníka.

Bežná vtieravá myšlienka verzus OCD

Všetci čas od času zažívame to, že sa nám isté myšlienky opakovane vracajú a nemožno sa ich zbaviť. V bežných prípadoch majú také myšlienky však situačný charakter a viažu sa k situáciám a okolnostiam, ktoré nám práve „ležia na srdci“.

Pri OCD však ide o vzorec myšlienok, všetky podobného druhu. Ľuďom väčšinou vadia, nestotožňujú sa s nimi, alebo si uvedomujú, že sú zbytočné či prehnané. Napriek tomu im nedokážu odolať, čo vedie k potrebe vykonať kompulziu.

Existujú aspekty OCD, ktoré ľudí často prekvapia?

Určite. Napríklad čo sa týka príbuzných ľudí s OCD. Často majú pocit, že musia pomáhať a kompulzie zľahčovať. Za človeka upracú, pretože vedia, že keby upratuje sám, robil by to tak dôkladne, že by to trvalo niekoľko hodín. Rodina a priatelia sa často snažia vyjsť svojmu milovanému v ústrety, čo je pochopiteľné, no dlhodobo sa takýmto prístupom stav ľudí trpiacich OCD zhoršuje.

V médiách sa málo spomínajú obsesívne myšlienky sexuálneho typu. Čím to je? Vedeli by ste ich priblížiť?

Za sexuálne obsesie sa ľudia často veľmi hanbia. Bývajú z toho nešťastní a majú pocit, že sa nikomu nemôžu zveriť. Môže to byť niečo mierne, ako napríklad strach, či ťa náhodou nepriťahuje kamarátka, aj keď vieš, že si heterosexuálne orientovaná. Človek sa začne kontrolovať – nevzrušuje ma náhodou táto osoba, keď sa s ňou rozprávam? Veľmi ťažké sú však podobné obavy, ale smerom k deťom. Tým ľudia strašne trpia. Majú potom obavy napríklad prebaliť dieťa, aby sa ho nedotkli nesprávne, neprijateľne.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú podozrenie, že by mohli mať OCD, ale váhajú vyhľadať pomoc?

​​​​​​​Nech neváhajú. Čím skôr pomoc vyhľadáte, tým lepšie budú výsledky. A nie je za čo sa hanbiť.