Myslel si, že Berlín je depresívny. To je ale nakoniec veľký mýtus, hovorí študent na Erasme

Brno - Niekoľkomesačný pobyt v zahraničí, stratenosť, osamelosť, ale i dobrodružstvo a spoznávanie neznámych ľudí či kultúr – to je možnosť, ktorú vysokoškolákom semester po semestri ponúka európsky program Erasmus. Niet sa čomu diviť, že nejeden študent túto príležitosť vyskúšať si nový život „nanečisto“ využije. Ale aké sú vlastne naše očakávania? A aká je realita? O reálnej skúsenosti, no i o predchádzajúcich predstavách o Erasme, som sa porozprávala so študentom Masarykovej univerzity, Davidom Sedláčkom, ktorý svoje dni momentálne trávi túlaním sa ulicami Berlína.

Chladné urbanistické predstavy a pestrá realita

Momentálne sa nachádzate v Berlíne. Čo Vás motivovalo vybrať si na Erasmus práve toto mesto?

Úprimne? Berlín som si vybral, lebo som šiel na poslednú chvíľu a z možností, ktoré som mal, sa mi zdal ako najviac medzinárodný. Tiež mi prišlo, že by som sa tam asi najlepšie dohovoril anglicky, keďže úplne neovládam žiadny iný cudzí jazyk.

Mali ste pred odjazdom o Berlíne a Berlínčanoch nejaké stereotypy?

Mal som len dva. Myslel som si, že to mesto je hrozne depresívne, a že ľudia sú tu smutní a nevrúcni. Predstavoval som si, že na mňa budú zazerať, a že nebudú vôbec prívetiví, že sa nebudú vôbec usmievať. To je ale nakoniec veľký mýtus.

Ako to teda v skutočnosti je?

Berlín nie je vôbec depresívne mesto, len v ňom človek musí nájsť jeho čaro, nasať jeho kultúru, čo chce nejaký čas. A všetci Nemci sú hrozne milí a ochotní pomôcť. Aspoň taká je moja skúsenosť.

Samostatnosť alebo samota?

Myslím, že pre mnohých ľudí, ktori zvažujú Erasmus, sú úplne najstrašidelnejšie prvé dni po príchode, kedy človek ešte nič a nikoho nepozná. Ako ste ich zvládali vy?

Prvé dni boli veľmi osamelé. Musím priznať, že keď som sem šiel, očakával som, že prídem a hneď si začnem tvoriť nových kamarátov a spoznávať nových ľudí. Realita bola ale taká, že prvý deň školy bol hrozne krátky a hneď po ňom boli veľkonočné sviatky, kedy škola vlastne vôbec nebola. Nikoho som spoznať nestihol a bol som celý čas sám. Hneď po sviatkoch to ale už išlo ľahko. Hlavne pretože všetci chceli to isté, čo ja – nájsť kamarátov.

Chýbala vám rodina?

Áno, aj to. Ale hlavne mi chýbal ten komfort toho, že okolo seba máš svojich ľudí a svoje zázemie.

Prvé dni pre vás teda boli ťažké a cítili ste sa osamelo. Aké náročné bolo sa po nich zoznámiť s novými ľuďmi?

Pre mňa, ako ekonomický odbor, to bolo nakoniec dosť jednoduché. Ostatné odbory mali orientačné dni spojené, ale my sme ich mali oddelene. Myslím si, že kvôli tomu bolo pre nás jednoduchšie nájsť si kamarátov a ľudí z odboru, s ktorými potom môžete tráviť čas aj počas výuky. Dôležité je nájsť si partiu – úplne stačia dvaja ľudia, ako som to mal ja – a ono sa to postupne bude rozrastať. Určite ale bolo náročné spraviť prvý krok a osloviť niekoho. Spoznal som ale tých správnych ľudí.

Berlínsky životný štýl a slovenská peňaženka

Na Erasme ste za chvíľu už dva mesiace. Na čo bolo najzložitejšie si zvyknúť? 

Žiť a byť v okamihu. Život v Česku a na Slovensku mi príde hrozne uponáhľaný. Všetci niekam utekajú a neprežívajú poriadne prítomný moment. Tu je to iné, je to tu pokojnejšie a dosť uvoľnené. Páči sa mi to, ale bolo náročné si na to zvyknúť.

Berlín nie je Čechám ani Slovensku geograficky príliš vzdialený. Ako je to ale s kultúrou? Zažili ste nejaký kultúrny šok?

Šokovali ma hlavne ceny v supermarketoch. Sú úplne rovnaké, ako máme na Slovensku a v Česku s tým, že tu sú ale v priemere vyššie platy. A tiež sa tu všade platí hotovosťou, na čo som nebol zvyknutý.

Keď už spomíname ceny, je pre študenta zo Slovenska Erasmus v Berlíne finančne zvládnuteľný?

Myslím si, že áno. Masarykova univerzita mi na Erasmus dáva 660 eur mesačne, z čoho 600 eur ma ale vychádza len samotná izba, ktorá má jedenásť metrov štvorcových a zdieľanú kuchyňu a kúpeľňu.Zvyšných šesťdesiat eur z každého mesiaca ide na dopravu. Ostatné výdavky, ako jedlo a voľnočasové aktivity, sú ale v podobnej cenovej výške ako v Brne, takže je to zvládnuteľné.

Aká je výučba na berlínskej škole v porovnaní s Čechami?

Najväčším rozdielom je, že tu vôbec nie je povinná dochádzka. Rozdiel je aj v skúškovom, lebo tu si nemôžem navoliť termín, aký chcem. Sú len dva termíny, a to v júli, hneď po skončení semestra, alebo až v septembri. Ak človek nespraví ani septembrový termín, skúšku si môže opraviť až o rok. A výuka je tu tiež viac interaktívna a zameraná na prax, než to, na čo som zvyknutý z Brna.

Ako, vo vašom podaní, vyzerá bežný deň Erasmus študenta? Je Erasmus „nonstop párty“, ako sa niekedy prezentuje? 

Bežný deň Erasmáka v Nemecku pre mňa predstavujú asi dve hodiny školy denne, obed v jedálni, kde máš na výber z ázijskej a domácej kuchyne, a potom čas strávený s kamarátmi. Mám zaplatenú dopravnú kartu, ktorá mi umožňuje cestovať po celom Nemecku, nielen po Berlíne, takže sa snažím to využívať. Je tu aj hrozne veľa parkov, kam si po škole chodíme sadnúť. Večer väčšinou skončíme v bare, kde sa pozerá futbal alebo hokej, hrá sa biliard a podobne. Potom sa ide priamo do klubu.

V čom sa, z vašej skúsenosti, Erasmus najviac líši od toho, čo si ľudia predstavujú? 

Myslím, že predstavy o Erasme sú celkom trefné. Človek je hodený do neznámej vody, musí si sám hľadať ubytovanie, spoznať nových ľudí a musí byť veľa sám so sebou. Každého to formuje, aspoň do určitej miery. A oplatí sa to.

Myslíte, že sa do Berlína budete ešte chcieť vrátiť? 

Najprv by som povedal, že určite nie. Prišlo mi to tu hrozne staré a také bez života. Časom som si to tu ale veľmi obľúbil. Sčasti je to určite práve tými ľuďmi, ale zároveň si myslím, že Berlín má svoje čaro, kvôli ktorému sa určite budem chcieť vrátiť. Hlavne na prvomájové oslavy, ktoré sa mi páčili úplne najviac.