Spolubývajúcich som sa bála, líči študentka realitu zdieľaných bytov
Homepage
Brno - Pre mladých ľudí, hlavne študentov, je náročné dlhodobo platiť vysoké nájmy. Popri škole často nestíhajú pracovať na plný úväzok alebo sa vyšší počet odpracovaných hodín podpisuje na ich študijných výsledkoch. Spolubývanie je preto častým riešením, pretože vychádza lacnejšie. Mladí tak musia voliť medzi zvládnuteľnou finančnou situáciou a súkromím či dokonca dôstojným bývaním. To sa však odzrkadľuje na psychickej pohode. Študentky a študent opisujú realitu študentského bývania v Brne.
Časté sťahovanie môže prispieť k zvýšenému stresu. Neistota, chýbajúci pocit bezpečia či strach z vysťahovania sú realitou nejedného mladého človeka. „Zvyknúť si na spolubývanie môže byť stresujúce,“ potvrdzuje vedúca Poradenského centra Masarykovej univerzity Silvie Šimonová. Zároveň však dopĺňa, že náročným situáciám sa v živote vyhnúť nedá. Nielen pre študujúcich je preto dôležité budovať si psychickú odolnosť a dbať na svoje duševné zdravie. Mladým ľuďom takéto prostredie poskytuje, okrem školy či práce, práve aj zdieľané bývanie.
Internáty: dve strany jednej mince
Devätnásťročná Jana Kadlečíková nespomína na prechod na vysokú školu v dobrom. Vlastnú izbu vymenila za internát s dvomi spolubývajúcimi. S vedľajšou izbou zdieľajú ešte kúpeľňu a na poschodí majú spoločnú kuchyňu. Bývanie sa jej komplikuje už od začiatku. „Bývalých spolubývajúcich vo vedľajšej izbe som sa bála,“ spomína, „keď som bola v izbe sama, zamykala som sa.“
Zo skúsenosti Kadlečíkovej bývajú problémoví aj zahraniční študenti na poschodí, s ktorými sa kvôli jazykovej bariére nedá vždy dohodnúť. „Nemá to veľa pozitív,“ hovorí o internátnom živote smutne. Mesačne platí podobne ako jej kamaráti v zdieľaných bytoch. Ak by si mohla vybrať, z internátu by odišla, čo budúci rok aj plánuje. Nevadí jej nedostatok súkromia, trápi ju však neporiadok.
„Upratujem vlastne len ja,“ ozrejmuje a dodáva, že za to môže hlavne neochota komunikovať. Aj z pohľadu členky psychologického tímu Poradenského centra Masarykovej univerzity Lenky Rozkovcovej sa spoločné zázemie komplikuje v momente, keď medzi spolubývajúcimi nefunguje chémia. „Nepohoda v jednej životnej oblasti určite ovplyvní aj sústredenie a študijný výkon.“ Nevýhodou je podľa Kadlečíkovej práve to, že nemala možnosť si vybrať spolubývajúcich. „Spolubývajúce nevedia, ako sa volám. Ak si chceme niečo povedať, nechávame si odkazy.“
„S ďalšími piatimi ľuďmi zdieľam bunku na internáte,“ hovorí zas dvadsaťjedenročná Alica Bronieková. Dohodla sa s kamarátmi, takže všetkých spolubývajúcich dopredu poznala. Kompromisy sú preto oveľa jednoduchšie. Zdieľajú kuchyňu a kúpeľňu a to len medzi sebou, nie s celou chodbou. Majú tak viac súkromia ako je pre internáty bežné.
Práve súkromie patrí medzi najväčšie komplikácie. Bronieková uvádza, že jej trvalo, kým si na zdieľanú izbu zvykla. „Som introvert, nevedela som si zvyknúť, že neustále musím s niekým komunikovať. Bola som stále vyčerpaná,“ spomína na začiatky na vysokej škole. Šimonová dodáva, že pri nedostatku súkromia pomáha zmena prostredia. „Ísť do knižnice, ak na byte chýba kľud k učeniu alebo si nájsť aspoň cez deň čas pre seba, napríklad na prechádzke.“ Negatíva spolubývania podľa Rozkovcovej dopadajú hlavne na študentov s inými fyzickými alebo psychickými problémami.
Minulý rok boli s Broniekovou ubytovaní ďalší traja kamaráti, tento rok zvolili lacnejšiu alternatívu. Pribrali spolubývajúcich a byt vymenili za internát. „Nemuseli sme riešiť zmluvu a kauciu. Aj oproti predošlému bytu je to lepšie,“ chváli si internátnu bunku. „Teraz to je oveľa jednoduchšie, určite aj menej stresujúce“ porovnáva študentka s nadšením. Dodáva, že internát je priestranejší a vybavenie kvalitnejšie. Zároveň sa však obáva, čo bude v lete, keď nebude môcť na ubytovaní zostať. Pochádza z Prešova a nevie, ako presťahuje všetky veci naspäť domov. Podľa Rozkovcovej je dlhodobý stres častý a to nielen v spojení s bývaním, ale aj s budúcnosťou alebo hľadaním práce.
Odporúča pripomenúť si vlastné zdroje a záchranné siete - miesta a ľudí, na ktorých sa môžem v prípade potreby obrátiť alebo postupy, ktoré som v minulosti nasledoval. „Keď sa pozrieme na najčernejšie scenáre, často zistíme, že si s nimi vieme poradiť,“ vysvetľuje. V ťažkých chvíľach máme tendenciu predstavovať si najhoršiu možnú situáciu, čo môže vyvolávať úzkostné stavy.
Nie každý chce bývať sám
Aj spolubývanie však má svoje výhody, hlavne ak sa spolubývajúci medzi sebou dopredu poznajú. „Veľakrát túto formu komunitného bývania študenti preferujú,“ tvrdí Rozkovcová. Vzťahy sú vzájomne podporujúce a mladí ľudia sa naučia lepšie vnímať potreby druhých. Upratovanie sa dá rozdeliť medzi viacerých a nájom nie je takým strašiakom. Bývanie s kamarátmi je v mnohých ohľadoch lepšie ako s rodičmi.
Situácia dvadsaťročnej Alice Sabolovej je presne taká. Byt zdieľa s priateľom a dvomi spolubývajúcimi a oceňuje práve nehierarchické fungovanie. „Psychicky som na tom lepšie ako doma. Mám viac súkromia a nikto mi nehovorí, čo mám robiť,“ spomína študentka. So spolubývajúcimi nemajú problém rozdeliť si domáce práce, podľa Sabolovej fungujú ako komunita. Každý si uvedomuje, že sa o byt aj seba navzájom treba starať. „Ako človek so zdravotnými problémami som rada, že nebývam sama,“ dodáva. Ak by sa niečo stalo, má jej kto pomôcť.
Aj ona však kladie dôraz na negatíva študentského bývania. „Žijeme v storočnom byte, doslova. Táto budova má sto rokov,“ smeje sa. Už na začiatku museli riešiť plesne, odvtedy mali problém aj s pokazenými kuchynskými spotrebičmi či únikom plynu. „Je úplne v poriadku si najprv ľahnúť na podlahu a vyplakať sa,“ radí Rozkovcová, ako riešiť podobné komplikácie. Argumentuje, že je potrebné najprv spracovať šok z nečakanej situácie. Kľúčové je takisto riešiť problém kolektívne v rámci bytu, využiť internetové rady a nebáť sa poprosiť o pomoc aj rodičov.
Napriek občasnému stresu sa Sabolová nesťažuje. Byt jej vyhovuje, býva priamo v centre mesta a platí prijateľnú sumu. Občasné medziľudské nezhody tiež nie sú prekážkou. „Všetci napríklad chodíme spať inokedy, tak sa niekedy rušíme, ale vždy si podobné situácie vieme odkomunikovať,“ uvádza a dopĺňa, že si nevie predstaviť bývať sama.
Simon Rigo má dvadsať rokov a žije sám v loftovom byte. Bývanie si nevie vynachváliť, vyzdvihuje hlavne kompletné súkromie. „Spolubývajúci mi nechýbajú, nemusím zdieľať kúpeľňu alebo kuchyňu. Na to sa niektorí ľudia v zdieľaných bytoch sťažujú,“ opisuje pozitíva úplnej samostatnosti. Oproti veľkej časti rovesníkov má okrem samoty výhodu aj v tom, že byt je nový. Vyhne sa tak nečakaným stresovým situáciám a vysokým výdavkom, keď staršie zariadenie postupne začne vypovedať službu.
Vysoké výdavky však pociťuje Rigo dlhodobo inde. „Najväčším negatívom je určite to finančné bremeno,“ vysvetľuje. Mesačne platí niekoľkonásobok toho, čo jeho kamaráti. „To je aj dôvod, prečo si pravdepodobne budem hľadať spolubývajúceho,“ objasňuje Rigo, ako plánuje odbúrať finančnú úzkosť. Šimonová tiež odporúča informovať sa o právach a povinnostiach nájomníkov. Tak vedia študujúci získať pocit istotu a usmernenie pri riešení problémov. Študentom Masarykovej univerzity je v prípade potreby dostupná aj Študentská právna poradňa a Poradenské centrum.
