Veľký dav ešte neznamená úspešný protest, hovorí sociológ Jiří Navrátil

Brno - Odbory Českej televízie a Českého rozhlasu minulý týždeň protestovali proti navrhovaným zmenám vo financovaní verejnoprávnych médií. Krátko pred zverejnením zákona o médiách verejnej služby zároveň vznikla iniciatíva „Média nedáme!“, ktorá na zhromaždeniach spojila študentov naprieč Českou republikou. Podobné protesty proti vládnym návrhom sa pritom od minulého roka pravidelne konajú aj na Slovensku.

Protesty ako nástroj demokracie

Podľa hovorcu „Média nedáme!“ Tomáša Straníka založili iniciatívu 13. apríla, a teda deň pred zverejnením návrhu zákona o médiách verejnej služby. Jej členovia totiž považujú návrh za alarmujúci, keďže obsahuje výrazné škrty pre Českú televíziu aj Český rozhlas. „V prípade Českej televízie šlo približne o miliardu korún, pri Českom rozhlase o stovky miliónov. To by podľa nás znamenalo vážne obmedzenie fungovania, tvorby aj tlak na prepúšťanie zamestnancov.“ Za najzásadnejší problém však iniciatíva považuje nastavenie financovania. „Médiá verejnej služby majú kontrolovať politickú moc. Ak by o ich financovaní rozhodovala priamo vláda, vzniká nebezpečný konflikt záujmov,“ upozorňuje Straník. V účasti na protestoch a vo vyjadrení nesúhlasu tak vidí základné občianske právo, ale aj povinnosť. Pred zhromaždením preto oslovili študentov viacerých českých škôl, ktorí sa podľa hovorcu zmobilizovali veľmi rýchlo. „Rozoslali sme formuláre, ktoré sa rôznymi cestami dostali medzi študentov po celej republike. Na jednotlivých školách sa následne vytvorili skupiny iniciatívnych ľudí, ktorým záleží na budúcnosti krajiny. Postupne sa tak vytvorila organizačná štruktúra naprieč krajinou,“ vysvetľuje. Dodáva, že situáciu sledujú a v prípade potreby sú pripravení sa opäť rýchlo zmobilizovať.

Aj občania majú svoj hlas

Podľa sociológa Jiřího Navrátila majú protesty v spoločnosti významnú úlohu, keďže často upozorňujú na témy, ktoré nedostávajú dostatočný priestor v médiách či v politickej debate. „Ľudia majú pocit, že ich hlas nie je počuť alebo že sa s nimi zaobchádza nespravodlivo. Okrem volieb sú preto protesty jedným z hlavných nástrojov, ako môžu občania alebo väčšie skupiny ľudí vyjadriť nesúhlas," hovorí.

Členovia iniciatívy Média nedáme! nepovažujú protesty len za  akési symbolické vyjadrenie nesúhlasu, ale veria, že môžu mať konkrétny dopad na rozhodnutia politikov. „Krátko po skončení protestu v Prahe bola oznámená pracovná skupina, ktorá sa má zákonom znovu zaoberať. Aj Andrej Babiš povedal, že návrh obsahuje viacero chýb, ktoré treba riešiť. Videli sme teda okamžitú reakciu,“ zdôrazňuje Straník. Sociológ Navrátil však pripomína, že vysoká účasť na proteste automaticky nezaručuje jeho úspech. „Záleží napríklad od reakcie politických elít alebo od toho, či sú jeho požiadavky jasne formulované, ako je organizovaný a vedený, či za ním stoja schopní aktivisti a či vedia využívať dostupné zdroje. Dôležitá je aj taktika protestu a to, či dokáže narušiť bežné fungovanie natoľko, aby si ho elity všimli,“ vysvetľuje. Významnú rolu podľa neho zohráva aj načasovanie či spoločenský kontext.

Kedy je protest úspešný?

Iniciatíva vníma ako úspech najmä to, že spolu s odbormi Českého rozhlasu a Českej televízie dokázala vyvinúť dostatočný tlak na politikov, aby sa návrhom začali zaoberať. Spojenie občianskej iniciatívy a odborov podľa nej zohralo kľúčovú úlohu pri získavaní širšej pozornosti. Sociológ upozorňuje, že hodnotenie úspechu protestu vždy závisí od toho, ako si definujeme jeho cieľ. „Ak cieľom protestu bolo ukázať, že určitá časť spoločnosti nesúhlasí alebo má spoločný názor, potom môže byť úspechom už samotná mobilizácia ľudí a verejné vyjadrenie postoja. Dnes však žijeme v dobe sociálnych sietí, kde je jednoduchšie nájsť ľudí s podobným názorom aj bez protestu. Samotné ukázanie nesúhlasu už nemusí byť taký silný výsledok ako kedysi,“ vysvetľuje Navrátil.

Keď sa z protestu stane rutina

Od zimy 2024 sa proti krokom súčasnej vlády postavili aj občania na Slovensku. Len v Bratislave sa jedného z najväčších zhromaždení zúčastnilo podľa údajov organizácie Via iuris približne 40 tisíc ľudí. Redaktor spravodajskej televízie na Slovensku, Matej Kurila, sa však protestov ako občan nezúčastňuje. „Myslím si, že novinári by nemali verejne dávať najavo svoje postoje, aby si zachovali dôveryhodnosť a nestrannosť. Diváci by si ma mohli spájať s konkrétnou politickou stranou alebo s určitým názorovým prúdom, či už koaličným, alebo opozičným,“ hovorí. Zároveň pripomína, že medzi protestujúcimi boli aj novinári a zamestnanci verejnoprávnych médií, ktorí reagovali na vládne návrhy zákonov, ktoré zasahujú do ich práce. „Ak by som bol súčasťou verejnoprávnej inštitúcie, tak by som sa štrajku či protestu zrejme zúčastnil. Muselo by však ísť o protest v záujme mojej inštitúcie, jej fungovania alebo nezávislosti, nie v prospech jednej politickej strany,“ dodáva Kurila.

Na jeseň roku 2025 sa na Slovensku konali protesty takmer každý utorkový večer. Kurila mal pri práci v teréne možnosť sledovať nálady účastníkov priamo, a to prostredníctvom ankiet. Hoci mnohí z nich prichádzali opakovane a dlhodobo vyjadrovali nesúhlas na námestiach. V ich odpovediach sa postupne začala objavovať aj únava. Niektorí kritici preto upozorňovali, že periodicita zhromaždení môže vplývať na účasť a v konečnom dôsledku aj na význam protestov. Podľa Jiřího Navrátila však neexistuje univerzálna hranica, kedy protest stráca význam. „Nedá sa povedať, že po tridsiatom proteste je to už priveľa a po dvadsiatom piatom ešte nie. Existujú protesty, ktoré sa stanú pravidelnou súčasťou verejného života, ako napríklad každoročné pochody za práva menšín. Tie už spoločnosť nevníma ako mimoriadnu udalosť, ale stále majú symbolický význam,“ približuje sociológ. Kľúčovú úlohu tak podľa neho zohráva to, ako protest vnímajú ľudia aj širšia verejnosť.