Rozdiely, ktoré (ne)počuť. Nie je nepočujúci ako Nepočujúci

Brno - V Česku žije približne pol milióna nepočujúcich. Do toho spadajú úplne nepočujúci, nedoslýchaví, ľudia, ktorí stratili sluch napríklad vekom, ale aj ľudia s tinnitom či počujúce deti nepočujúcich rodičov. Ale nie všetci z nich svoje sluchové postihnutie vnímajú rovnako.

Matej Čipera je od narodenia nepočujúci. Vyrastal v nepočujúcej rodine, preto jeho rodným jazykom nie je čeština, ale český znakový jazyk. Nie je teda len nepočujúci, ale aj Nepočujúci. „Nepočujúci sú hrdí na svoju kultúru, na svoju inakosť,“ hovorí nepočujúca blogerka Kristýna Mariáková. Hoci navštevovala základnú školu pre nepočujúcich, až na vysokej škole sa zoznámila s komunitou Nepočujúcich. „Nevedela som, že existujú nepočujúci, ktorí sú na to hrdí,“ vysvetľuje. Mariáková sa narodila do počujúcej rodiny a znakový jazyk doma nepoužívali. Dodnes má bližšie k svetu počujúcich ako k tomu nepočujúcemu.

Kultúra v kultúre

Hoci rozdiel medzi Mariákovou a Čiperom nemusí byť na prvý pohľad patrný, komunita Nepočujúcich má vlastnú kultúru, ktorá nie je nutne vlastná všetkým nepočujúcim. Znakový jazyk totiž nie je len inkluzívna pomôcka či náhrada hovoreného slova. Ako jazyky hovorené, aj jazyky znakové si so sebou nesú kultúrne a spoločenské väzby. Rovnako ako pri hovorenej reči, ani znakový jazyk nie je univerzálny. Každý hovorený jazyk má aj svoj znakový „ekvivalent,“ čiže jazyk nepočujúcich daného národa, ktorí sú naň patrične hrdí.

Ako to v medzijazyčnej komunikácii býva, niekedy sa prihodia nedorozumenia spôsobené práve kultúrnymi rozdielmi. Úlohou tlmočníkov znakového jazyka je, aby týmto nedorozumeniam predchádzali. Nestoja len medzi svetom počujúcich a nepočujúcich, ale medzi dvoma odlišnými kultúrami. Je preto dôležité, aby tlmočník vedel vycítiť zámer klienta. Musí tlmočiť presne to, čo nepočujúci chce povedať a musí vedieť, ako to myslí. Ak je nepočujúci vo svojom vyjadrení priamočiarejší, ako sa možno na danú situáciu hodí a počujúci by si to mohol zle vysvetliť, do hry vstupuje tlmočník, ktorý musí vedieť, ako ponechať autenticitu originálneho vyjadrenia a zároveň dosiahnuť požadovaný komunikačný zámer.

Znakový jazyk nie je len jeden?

V prípade, že ide o príbuzné jazyky, napríklad český a slovenský znakový jazyk, môžu si byť podobné. Vo všeobecnosti však platí, že dvaja nepočujúci z rôznych krajín hovoria inými jazykmi. Rozšírená je samozrejme angličtina, hlavne americký znakový jazyk. Podobne ako do češtiny, aj do českého znakového jazyka sa postupne dostáva viac anglických prvkov a to hlavne vplyvom mladej generácie. Existuje aj znakovaná čeština. Tá je však len súhrnom znakov a jej úlohou je vytvárať vizuálnu kópiu hovoreného slova. Narozdiel od českého znakového jazyka nemá vlastné gramatické pravidlá, kultúru ani pevnú komunitu. Ak sa počujúci naučí len znakovanú češtinu, pravdepodobne sa stane, že si s nepočujúcimi ani nebude rozumieť. Na medzinárodnej úrovni sa využíva medzinárodný znakový systém. Ten je zložený zo znakov z rôznych znakových jazykov. 

Netrpíme, sme spokojní

Tlmočenie potrebujú nepočujúci takmer na dennej báze. Je to sociálna služba a nepočujúci má na ňu nárok bezplatne. To platí, ak sa jedná o situácie z bežného života, v ktorých tlmočníka nutne potrebuje. Napríklad ak ide o návštevu lekára, tlmočenie na úradoch alebo v práci či škole. Pri bežných, osobných stretnutiach sú odkázaní takpovediac sami na seba. Podobne tomu je aj pri rôznych kultúrnych akciách. „Cítim sa ako občan druhej kategórie,“ hodnotí Mariáková, ktorá cíti bariéru práve v otázke kultúry. České filmy nezvyknú mať titulky, preto sa k ich sledovaniu nedostane. Prirovnania a známe hlášky, ktoré sú už súčasťou českej kultúry, sú jej nedostupné. Pri umeleckých predstaveniach sa potom využíva skôr umelecký znakový jazyk, ten však nemajú v malíčku všetci nepočujúci.

Na asi pol milióna nepočujúcich je v Česku len niečo vyše stodvadsať tlmočníkov. Dostupné sú aj diaľkové možnosti, ktoré ponúka napríklad Tichá linka. No podľa Čiperu aj tieto možnosti majú výrazné limity. Diaľkových tlmočníkov, s ktorými by sa nepočujúci spojil online, tiež nie je dosť, je preto potrebné sa nahlásiť dopredu alebo jednoducho čakať, kým sa tlmočník uvoľní. Pri aplikáciách simultánneho prepisu má zas používateľ stanovený denný limit, nemôže službu využívať neobmedzene. Aby toho nebolo málo, nepočujúcich tlmočníkov je oproti tomu len trinásť. „Nepočujúci klient znakuje, ja to pretlmočím do čistého znakového jazyka a počujúci tlmočník to následne prenesie do češtiny a naopak,“ opisuje Čipera prácu nepočujúcich tlmočníkov, ktorú sám už pár rokov vykonáva. Pomáha klientom, ktorých znakovanie nie je dostatočne čisté a jasné, aby to počujúci tlmočník sám zvládal.

Ako je to na MUNI?

Stredisko Teiresiás zabezpečuje prístupnosť študujúcim a pracujúcim na Masarykovej univerzite. Podľa vedúcej dispečingu znakového tlmočníctva a prepisovateľstva Markéty MacDonald pracujú pre Teiresiás v súčasnosti traja tlmočníci. Okrem toho majú študenti nárok aj na simultánny prepis, teda pomoc pracovníka, ktorého úlohou je v reálnom čase prepisovať hovorené slovo. „Týka sa to všetkých školských akcií,“ dodáva MacDonald. To znamená, že nepočujúci študent má na tlmočníka nárok napríklad na študijnej ceste. 

Či je niekto nepočujúci alebo Nepočujúci, teda nemení nič na tom, že sa stretáva s diskrimináciou a predsudkami. Mariáková síce obľubuje kompenzačné pomôcky, ktoré jej zlepšujú sluch, nenapravia ho však úplne. To si ale počujúci častokrát neuvedomujú. „Máme nepočujúcu právničku či lekára, poznám aj patológa. Jediným problémom sú predsudky,“ hovorí Čipera o bariérach pri hľadaní práce, ktorým nepočujúci čelia. Mimo pozície pilota či operátora môžu vykonávať prakticky akékoľvek zamestnanie. Zamestnávatelia však napriek tomu často odmietnu uchádzača len preto, že nepočuje. Ak už sa aj nepočujúci dostane na pracovisko plné počujúcich, môže dochádzať k šikane či vyčleňovaniu.

Predsudky pokračujú aj za hranice pracovného zázemia. Nepočujúci sú v spoločnosti vnímaní ako chudáci, nevedia rozprávať a nemôžu šoférovať. Všetko z toho však Čipera vyvracia. Nepočujúci rozprávajú, akurát nevedia hlas kontrolovať sluchom. „Netrpíme tým, že nepočujeme. Sme takto spokojní,“ vyvracia mýtus. Medzi jeho obľúbené činnosti patrí práve šoférovanie. Stretol sa už aj s otázkou, či si cíti uši. „Prišlo mi to vtipné, normálne ich cítim,“ vysvetľuje pobavene.

Tlmočník nemôže byť vrcholom inklúzie

Otázka integrácie ľudí so sluchovým postihnutím je zložitá. Integrovaní, teda nepočujúci, ktorí využívajú kompenzačné pomôcky, sú spoločensky považovaní za plnohodnotne počujúcich, aj keď nimi nie sú. Komunita Nepočujúcich, na druhej strane, funguje skôr uzavreto - keďže vyrastajú v rámci svojej komunity, veľa z nich dobre neovláda češtinu. „Moji rodičia doteraz dobre neovládajú českú gramatiku,“ podáva konkrétne Čipera. Na školách v tom čase nemohli znakovať a zabraňovalo sa aj odčítaniu z pier.

S podobnými praktikami sa dnes nepočujúci v školskom prostredí nestretávajú. Ako v prípade Mariákovej, dostupné sú nielen školy so znakovou rečou ako vyučovacím jazykom, ale aj kvalitné inkluzívne pomôcky v rámci počujúcich škôl. Problém však môže nastať pri následkom prechode z nepočujúcej na majoritne počujúcu školu, napríklad s postupom na vysokú školu. „Máme stále menej nepočujúcich študentov, nedostanú sa cez prijímací proces,“ vysvetľuje vedúca dispečingu znakového tlmočníctva a prepisovateľstva strediska Teiresiás Markéta MacDonald. Nepočujúci uchádzači majú síce nárok na rovnakú asistenciu ako študenti, napriek tomu sa na výsledku podpíše slabá znalosť českého jazyka. Prijímacie testy totiž poväčšine obsahujú otázky zamerané na kritické myslenie. Testy SCIO zahŕňajú celé sekcie zamerané na správne logické znenie viet, ktoré sa opiera o dobrú znalosť českej gramatiky. Pre nepočujúcich študentov to môže byť problémové práve z dôvodu, že nie všetci z nich češtinu aktívne používajú a znakový jazyk má vlastné gramatické pravidlá.