Ukrajinskí študenti: Mier je to jediné, čo pre našu krajinu chceme

Strach je to, čo pociťujem každý deň

Bombardovanie obydlí, ľudia skrývajúci sa v podzemí a vojaci na uliciach sa stali realitou. Sľub vojny zvieral Ukrajinu už niekoľko rokov, no napriek tomu jej príchod ľudí prekvapil.

„Moja rodina zostala v našej zemi bojovať proti agresorovi. Už niekoľko nocí ostreľujú veľké mestá. Situácia je veľmi zlá a každú noc sa bojím toho, čo bude nasledovať,“ hovorí dvadsaťročná študentka Nikoletta Vyshnevska s roztraseným hlasom. Do Brna prišla pred tromi rokmi študovať politológiu a európske štúdiá na Masarykovej univerzite. „V Ukrajine sú univerzity dobré, ale sú známe silnou korupciou. Za dobré známky sa tam častokrát platí, čo nie je moja predstava vzdelania,“ vraví mladá študentka.

Nikoletta Vyshnevska pochádza z centra dnešnej Zakarpatskej oblasti, mesta Užhorod, ktoré sa nachádza pri slovenských hraniciach. Domov by sa veľmi rada vrátila, ale nemôže, preto iba žiada, aby bola jej rodina v poriadku. „Moja rodina sa rozhodla zostať a ja tomu rozumiem. Žijú tam už desiatky rokov a nevedia si predstaviť odísť zo svojho domova,“ opisuje svoju situáciu. V hnedých očiach sa jej zračí únava, ale zároveň odhodlanie. Mladá Ukrajinka je veľmi pôvabná, s eleganciou si zastrčí prameň blonďavých vlasov za ucho, aby jej nepadali do tváre. Melodickým hlasom opisuje príbehy, z ktorých prechádzajú zimomriavky po tele.

Svojich rodičov už dlhšie nevidela, pravidelný kontakt udržiavajú iba cez telefón. Ťažkosti im spôsobuje aj iná mobilná sieť, takže je niekedy zložité vôbec sa spojiť. „Mám babičku, ktorá je dieťaťom druhej svetovej vojny. Viem, že ich to veľmi mrzí, pretože bojovali ako jeden národ proti nacistickému nebezpečenstvu a teraz nechápu, kde sa stala chyba,“ hovorí Ukrajinka. Situáciu prirovnáva k dvom bratom, z ktorých sa stali nepriatelia.

Vojna však nezostala podľa Nikoletty Vyshnevskej iba medzi štátmi. Vryla sa aj do rodinných vzťahov a dlhoročných priateľstiev. S rodinou z Ruska od roku 2014 nekomunikuje, propaganda ich vzťahy naštrbila. „Teraz nás vnímajú ako iných, ako zradcov,“ s ľútosťou dodá študentka. Jemné črty tváre jej pritom zahaľuje smútok. Priznáva, že proti Rusku nič nemajú, chce iba, aby im zostalo územie také, ako ho uznávajú aj iné štáty. Túži po tom, aby sa k nim vrátil Krym, rovnako ako aj Luhanská a Donecká ľudová republika.

Vojna trvá už od roku 2014, ale nie veľa ľudí, podľa mladej Ukrajinky, o tom v takejto veľkosti hovorilo. Spomína aj problémy s covidom, ktoré ich ekonomickú situáciu veľmi sťažili. Vojna im zasadila druhú ranu. Mnohí zamestnávatelia už pred vojnovým stavom odmietli prijímať nových pracovníkov. Ak bude vojna, nebude práca. „Ukrajinci milujú svoju krajinu. Každý kúsok jej zeme je veľmi individuálny a krásny. Určite by sme sa nechceli tak ľahko vzdať, chceme ostať doma,“ hovorí smelo. Jej hlas sa nechveje, naopak, je o tom úplne presvedčená. Hovorí o svojej kultúre, tradíciách i gastronómii. Pripomína, že napriek spätej histórií, sú oba národy, Rusko i Ukrajina, veľmi odlišné.

So zamračeným výrazom hovorí o nespravodlivosti. „Vieme, že ruský vplyv je už dávno u nás. Vieme, že aj naši politici sú už dávno ovplyvnení,“ sťažuje si študentka. Podľa jej slov musí prejsť ešte aspoň päť volebných období, aby si Ukrajinci povedali, že situácia sa naozaj zmenila k lepšiemu. Keď budú môcť bojovať za to, aby bola v Ukrajine lepšia ekonomika a lepšie vzdelanie, aby už nikto neodchádzal. Ľudia z jej domova odchádzajú najmä za prácou do okolitých štátov, do Poľska, Česka a na Slovensko. Teraz si mladá Ukrajinka praje, aby sa situácia zlepšila, aby ľudia ostávali doma. „Všetko máme, teraz musíme už iba pracovať. Na nás a pre svoj národ,“ hovorí Vyshnevska.

Na chvíľku sa odmlčí, akoby premýšľala nad vlastnými slovami. Viac sa zavinie do svojho kabáta, možno chce iba odplašiť zlé myšlienky. Spomína na to, ako spolu s rodinou chodili na dovolenky na Krym. Mnoho ľudí tam malo svoje vlastné podnikanie, no teraz tam už nikto nechodí. Teraz tam už nič nie je. Normálny život už nikdy nebude ani v Luhanskej a Doneckej ľudovej republike.

„Niekoho tam každý deň postrelia alebo zabijú. Rusko hovorí, že je to vina našej strany, ale naši vojaci tam nemôžu vstúpiť,“ objasňuje. Častokrát sa podľa nej stalo, že vrátili mŕtvych ukrajinských vojakov a celé mesto chodilo na pohreb. Spomína i na svoju babičku, ktorá bývala v okupovanej oblasti. Náhle ochorela, no v nemocnici ju nemohol nikto z rodiny navštíviť. Jej babička odišla bez poslednej rozlúčky.

„Mier, ten by som si priala najviac. Keď bude, tak budeme môcť rozvíjať svoju krajinu, budem sa môcť vrátiť domov a mnoho iných ľudí taktiež,“ dodáva Vyshnevska s ľahkým úsmevom. V Česku sa cíti bezpečnejšie, nemusí žiť v strachu nad svojou budúcnosťou. Teší ju, že aj zvyšok sveta vidí pravdu a Ukrajinu sa snažia podporiť ako sa len dá. Teraz by sa však rada vrátila. Do Ukrajiny, do svojej rodnej krajiny.

Situácia je taká, že žiješ dnes, nevieš či budeš zajtra

Obyvatelia Kyjeva sa ukrývajú v podzemí. Počas noci sa mestom znovu ozývajú explózie a rannú spúšť hliadkujú ukrajinskí vojaci, hlásia vojenskí reportéri. Bojuje sa najmä vo veľkých mestách a z toho hlavného pochádza aj dvadsaťdvaročná študentka estetiky na Masarykovej univerzite Oleksandra (vzhledem k situaci v její domovině si Oleksandra nepřála uvést celé jméno, redakce ho zná).

Hľadí do poloprázdneho papierového pohára s kávou, miestami si odpije, ale inak ho necháva položený na stole, kde horúci nápoj chladne. Hlboké modré oči prezrádzajú únavu, premýšľa nad blízkymi vo svojej rodnej krajine. Do Česka sa vrátila tri dni pred inváziou. Deň predtým však americké médiá začali hovoriť o chystanom útoku zo strany Ruska. „Naozaj som chcela zostať doma. Keď som odchádzala, mala som pocit, že utekám. Viem, že tomu tak nie je, musela som ísť predsa do školy,“ vysvetľuje študentka. Vinu cítila najmä kvôli tomu, že ona odchádza do bezpečia, zatiaľ čo jej rodina zostáva v krajine zmietanej vojnou.

Keď mala 15 rokov, v Ukrajine začala hybridná vojna. Sama priznáva, že ako tínedžerka nemala o politiku veľký záujem. Ukrajinkou bola iba na papieri, bolo to pre ňu iba slovo, nič viac. Postupne si však začala uvedomovať, že sa niečo deje, že niečo nie je v poriadku. „Bolí ťa to. Objavilo sa u mňa bytostné určenie štátom. Sleduješ, čo sa deje, si z toho nervózna,“ vysvetľuje Oleksandra. Na bledej tvári, z ktorej jej vystupujú lícne kosti, jej ustrnie vyčerpaný výraz. Prostredníctvom toho, čo sa deje v jej rodnej krajine, si uvedomila, čo pre ňu znamená byť Ukrajinkou. Spomína na prednášky na školách, kde im celú situáciu objasňovali. Snažili sa ich pozdvihnúť, vraveli im, aby nechodili na Euromajdan.

Vo svojich 16 rokoch sa kvôli štúdiu odsťahovala do malého mesta na Slovensku. Spomína na mladšiu Oleksandru, na to, ako nemala žiadne predstavy o tom, čo je to život v zahraničí, čo je to život na Ukrajine a čo je to vlastne život. Rovnako nerozumela ani tomu, čo je to žiť v Kyjeve. Posledný rok mala však pre pandémiu možnosť stráviť čas vo svojom rodnom meste a jej myseľ často blúdila k myšlienke, že by sa tam rada vrátila.

„Ukrajinský život mi je bližší. Chcela by som žiť v Kyjeve, ale neviem, či by to dávalo zmysel. Vrátiť sa môžem vždy, ale presťahovať sa nie je až také jednoduché,“ priznáva mladá Ukrajinka. Do svojej rodnej krajiny by sa rada vrátila, ale nevie či by sa mohla realizovať v Kyjeve rovnakou mierou ako v Česku. Brno má veľmi rada, ale teraz by povedala, že sa necíti doma nikde.

Horký nápoj na dne pohára, ktorý zviera v úzkych bielych prstoch, jej však pripomína, že domov sa teraz vrátiť nemôže. Kyjev je mesto, v ktorom vyrastala, má k nemu národné cítenie, rovnako sa tam nachádzajú aj jej rodina s kamarátmi. „Prejavujeme medzi sebou súdržnosť, ale situácia je taká, že žiješ dnes, nevieš či budeš zajtra,“ odpovedá s prázdnym pohľadom. Opakuje svoje predchádzajúce slová, hovorí, že to najlepšie, čo môžu ľudia spraviť pre svoje mentálne zdravie, je nedramatizovať to, nech je situácia akokoľvek vypätá. Snažiť sa zachovať pokoj a podporiť Ukrajinu aspoň nejakými finančnými príspevkami alebo dobrovoľníckou činnosťou.

Každý Ukrajinec mal ešte pred vypuknutím vojny zabalený svoj núdzový balíček, batoh, kde mal doklady, deku, jedlo a ostatné potrebné veci. Každý vedel, kde sú bombové úkryty v blízkosti ich práce a domova. „Médiá určite vytvárali paniku. My nepotrebujeme vedieť dátumy, kedy a na aké mestá zaútočia, ale chceme vidieť podporu,“ hovorí studentka. Správy sa snaží vnímať veľmi kriticky, tie ruské už odmieta čítať. Sama dobre vie, že je to iba fikcia, ktorá nedáva zmysel.

Teraz chce iba to jediné, aby sa všetko skončilo dobre. Nielen pre jej rodinu, blízkych a priateľov, ale pre jej štát. „Už nemám na to sily. Viac jej nájdem, až bude moja mama v bezpečí,“ ukončuje s dlhou odmlkou. Studená káva na dne pohára ešte nebola horkejšia.

Nevieme, čo príde zajtra. O tom, čo bude o týždeň, sa neoplatí premýšľať

Pár desiatok kilometrov od Čierneho mora leží na juhu Ukrajiny veľké mesto Mykolajiv. Mesto je významným dopravným uzlom krajiny. Okrem toho, že je hlavným centrom výstavby lodí v Ukrajine, je aj dôležitým riečnym prístavom. „Nachádza sa medzi Chersonom a Odesou, takže teraz čítame noviny z Odesy a čakáme, kedy ku nám prídu tanky. Či už zľava, alebo sprava,“ hovorí devätnásťročný Ukrajinec Nikita Mulyar. Pred štúdiom žurnalistiky a politológie na Masarykovej univerzite študoval rok na jazykovej škole v Prahe.

O živote na Ukrajine od roku 2014 hovorí ako o nie veľmi ideálnom. „Málokto si v Ukrajine povie, že žije v bezchybnom štáte. Za posledných tridsať rokov sme mali toľko rôznych problémov,“ vysvetľuje mladý študent. Z hlavy si sníme baretku. Na tričku má pevne pripäté dve modro-žlté stužky. Sedí vzpriamene, možno ho správy z rodnej krajiny vyčerpávajú, ale napätie je z jeho postoja badateľné. Medzi problémami Ukrajiny spomenie okrem vojny aj revolúciu a korupciu. Priznáva, že v jeho rodnej krajine existuje populárna myšlienka nezostávať na Ukrajine, pretože to nestojí za to. Ľudia chcú dať svojim deťom lepší život na západe. „Moja rodina by určite chcela, aby som zostal tu, aby som mohol žiť šťastný európsky život,“ hovorí Mulyar.

Zároveň rozumie tomu, že keď sa situácia na Ukrajine zlepší, budú potrebovať ľudí zo zahraničia i z vnútra štátu, ktorí budú schopní vrátiť krajinu do predchádzajúceho stavu, v akom bol pred vojnou. Podľa mladého študenta je to však ťažké, žiadny Ukrajinec teraz nevie, čo bude robiť zajtra. Rovnako sa nezamýšľa ani nad plánmi, čo bude robiť o rok alebo po ukončení štúdia. Ukrajinci sú podľa Nikitu veľmi špecifickí ľudia, pretože sú vždy ochotní kritizovať vládu i prezidenta, no keď príde na boj, vedia sa zjednotiť, aby stálo víťazstvo na ukrajinskej strane.

„Vojna nás spojila tak, že si teraz navzájom pomáhame. Mnoho ľudí bojuje, aj keď sú to iba civilisti,“ hovorí so smutným úsmevom na tvári. Bojovať prichádzajú aj ženy. V jeho rodnom meste, rovnako ako aj v Odese a mnohých ďalších, ženy stále vyrábajú Molotovove koktejly a venujú sa liečeniu zranených vojakov. Hovorí heroický príbeh o žene z vedľajšieho meste Černigov, ktorá napadla so svojou taškou ruského diverzanta a držala ho, až dokým jej neprišli pomôcť policajti.

Spomína na slová hovorcu ukrajinskej armády, ktorý v Kyjeve prosil ženy, aby už nevstupovali do armády, pretože ich je tak veľa, že armáda toľko vojakov nepotrebuje. Asi by mu nikdy nenapadlo, že to bude práve konflikt, ktorý ich prinúti spojiť sily. Súčasná situácia je veľká tragédia a šok pre všetkých ľudí z Ukrajiny. Nikita Mulyar si však myslí, že všetky prognózy sú teraz k ničomu, pretože nikto nevie, čo ich nepriateľ chce. Jeho ciele nie sú racionálne, nijako podmienené, a preto im ostáva iba naďalej čakať a bojovať.

V roku 2014 vyzerala situácia inak a podľa slov študenta väčšina ľudí verila, že to bude síce dlhá, ale zato diplomatická vojna. Hovorilo sa o ospravedlneniach medzi krajinami, uvalení sankcií z oboch strán a do poslednej chvíle dúfali, že vojna nezačne. „Iba Ukrajinci vedeli o tom, že trpíme stratami medzi vojakmi, že na nás neustále strieľajú rakety, ale trpeli sme to, pretože sme stále verili, že sa vojna skončí diplomatickým víťazstvom,“ vysvetľuje.

Podobne rozumie aj výkladu západných médií, ktoré hybridnú vojnu nebrali veľmi vážne. Dnes je však rád, že i západné spravodajstvo verí ukrajinským médiám. Mladý Ukrajinec nad predstavou ruskej propagandy len potrasie hlavou. „To, čo publikujú ruské médiá, je úplne iný svet. Vymýšľajú si vlastné fiktívne dejiny, mylné predstavy a dezinformácie o stratách na životoch,“ dodáva. Väčšina ruských televíznych vysielaní je na území Ukrajiny už zakázaná.

Verí, že niekedy stačí veľmi málo a aj v týchto zložitých časoch si ľudia dokážu navzájom pomôcť. Niekedy podľa mladého študenta stačia iba slová, tie vedia veľmi podporiť. Rovnako je dôležité overovať si informácie v médiách, pretože ruská vláda naďalej propaguje dezinformácie a hoaxy. „Najviac by som si prial, aby vojna skončila našim víťazstvom,“ dodáva tichým hlasom. V posledných dňoch sa v jeho rodnom meste strieľa oveľa aktívnejšie, hovorí o ruských tankoch i vojakoch. „Moja rodina i kamaráti sú v poriadku, to je nateraz dôležité,“ ukončuje.