Glosa: Záplava ruskej propagandy

Zdá sa, že nádej na návrat do bežnej spoločnosti sa po 24. februári celkom stratila. Rusko-ukrajinský konflikt sa deň za dňom stupňuje a prímerie je v nedohľadne. Titulky o pandémií sa pomaly vytrácajú, a médiá plní vojna na Ukrajine. Pred dvomi týždňami stratila aj tohtoročná jar potenciál na prívlastok pokojná. A ako to už v dnešnom svete býva, ľudia si aj nasilu vypestujú názor, len aby vedeli reagovať na  spoločenské prevraty. Dôvody pre svoje argumenty si však mnohí nepamätajú alebo spojením nespojiteľného sa stavajú do rolí napríklad epidemiológov. Dnes sú z nich vojenskí analytici.

Balíček dezinformácií si pamätáme zo skorších pandemických čias, kedy mnohí tvrdili, že koronavírus v skutočnosti neexistuje alebo že nie je až taký smrteľný, ako sa o ňom hovorí. Niektorí si to myslia dodnes. Rovnako je to aj v týchto dňoch, kedy vyplývajú na povrch mnohé falošné správy nie len od ruskej vlády o neexistencií konfliktu. Ide predsa o mierovú operáciu.

Ľudia takéhoto druhu však nezostávajú v hraniciach Ruska. Mnohí rusofili v Česku aj na Slovensku tvrdia, že Rusi v skutočnosti násilne nebojujú, nestrieľajú, nezastrašujú a neničia. Dokonca tvrdia, že útok na nemocnicu, ktorá pred pár dňami ľahla popolom bol inscenáciou.

Hovorca rezortu obrany v Moskve Igor Konašenkov vyhlásil, že tento nálet je obyčajnou zinscenovanou provokáciou, aby celý svet videl ruskú spoločnosť ako tú zlú. Takže pekne po poriadku. Rusi sú na mierovej misií a nič nebombardujú ani neničia. Na ukrajinskú pôdu útočia len Ukrajinci, ktorí nevedia, čo od radosti, nemocnicu si vyhodili do vzduchu oni sami a ich snahou je hrať nebožiatka, aby im svet pomáhal a videl Rusov ako obyčajných tyranov. To sú ale herci teda, Oscary by boli pre nich málo.

Medzitým sa zvyšok sveta zomkol a zafarbil do žlto-modrej s odhodlaním pomáhať obetiam vojny. Moskva tak, aj keď nezámerne, spojila ľudí s jednotnou prosbou: zložiť zbrane. Nie všetci však veria, že je čo skladať. Zatiaľ čo sa český prezident Miloš Zeman a bývalý premiér Andrej Babiš (ANO) prezliekli z ruských huňatých kabátov do sák, na ktorých svietia stužky ukrajinských farieb, mnohým slovenským politikom je ešte stále zima.

Milan Uhrík (Republika) minulý týždeň opäť bodoval v európskom parlamente a svoj huňatý kabát ukázal všetkým prítomným členom. Asi si myslel, že bude in. Vyhlásil totiž, že vojna je výmysel, fotky sú falošné a umierajúci ľudia to len hrajú. Niet sa čomu čudovať. Hoci je bývalým členom extrémistickej ĽS Naše Slovensko, no určite nie bývalý fašista. Namiesto očakávaného standing ovation ho ostatní členovia parlamentu vypískali so slovom „hanba“. Zaslúžene.

So šírením ruskej propagandy nezaháľal ani Uhríkov bývalý kolega Stanislav Mizík (ĽSNS), keď po internete šíril nepravdivé video z ukrajinských hraníc. „Ja tu nevidím žiadne matky s deťmi, ale Afriku,“ bez hanby vyhlásil extrémista, keď prechádza pomedzi utečencov a poukazal na ľudí odlišnej farby pleti. Pán Mizík by asi rád pomáhal len bielym. To sa, samozrejme, všetkým rusofilom náramne páčilo a využili to ako výhovorku, prečo byť opatrní v prijímaní migrantov. Vraj pozor aby ste namiesto Svetlany či Tetiany neubytovali Džamala alebo Ibrahima. Tvrdia, že ľuďom sú vymývané mozgy médiami, a pritom im samým sú vymývané mozgy Mizíkovým videom, ktorý vykrikuje rasistické komentáre a prosí o výstup z NATO. Úsmevné.

Je jasné, že pandémia zasiahla ekonomiku štátov katastrofálnym spôsobom. Orgány sú vyťažené, ľudia vyčerpaní, dobrovoľníci pomaly strácajú motiváciu a snaha pomôcť by mala dôvod pomaly sa vytratiť. No nie je to tak. A nemôže byť. Spoločnosť sa síce neobvykle zomkla, no ruská propaganda z úst slovenských politikov môže viesť k rovnakému scenáru ako pandémia. Prvé týždne pandémie všetci vo veľkom šili rúška, tlieskali lekárom z balkónov a zostávali radšej doma. Naratív politikov sa stupňoval a rozdeľoval spoločnosť až do bodu, kedy sa očkovaní a neočkovaní začali nenávidieť. Prázdne dezinformačné slová politikov s huňatými kabátmi môžu ľudí vystrašiť či odradiť o pár týždňom utečencom pomáhať. Ale oni budú potrebovať pomoc rovnako ako dnes, ak nie viac. Pomôcť im je našou morálnou povinnosťou. Avšak, zabúdať na podstatu problému a viesť hádky je našou častou neresťou.

Musíme si uvedomiť, že to, čo sa deje je naozaj skutočné a nie je to výmysel. A pri slovách napríklad Uhríka či Mizíka si nasadiť klapky na uši alebo slúchadlá a zapnúť svoju obľúbenú hudbu. Lepší relax pri hudbe, než klamlivé slová politických rusofilov.