Gay žijúci v Bratislave: Obávam sa, kam ako spoločnosť touto netoleranciou smerujeme
Zahraničí
Bratislava - Na Slovensku sa po streľbe na dvoch mladých ľudí patriacich ku LGBTI+ komunite objavujú nové prípady verejných útokov na páry rovnakého pohlavia. V súvislosti s úmrtiami v Bratislave poslanci hlasovali o zákone o partnerskom spolužití, ktorý neprešiel. „Nechcem žiť v krajine, kde sa budem báť o seba alebo o mne blízke osoby,“ povedal dvadsaťtri ročný študent medicíny Milan, ktorý aj s priateľom žije v Bratislave.
Od streľby na Zámockej ulici pred Teplárňou sa na Slovensku objavuje stále viac verejných prejavov nenávisti voči LGBTI+ komunite. Ako tento fakt vnímaš ty ako jej člen?
Premýšľal som nad tým aj v kontexte toho, ako sa po nehode na Zochovej začalo písať o alkohole za volantom. Nie preto, že by ho bolo viac, ale preto, že to ľudí začalo prirodzene zaujímať. Tejto perspektívy som sa vzdal, keď som sa dopočul o útokoch, po ktorých skončili obete vyhodené z reštaurácie, s kopancom do tváre alebo dokonca na operačnom stole. Ľudia sa zase o niečo viac polarizovali. Tí, ktorí boli aj doteraz „na našej“ strane chodia na pochody a vyjadrujú nám podporu. Naopak tí, ktorí boli čo i len trochu na strane extrému sa teraz odvážili, lebo vnímajú, že ich je viac. Obávam sa ako s týmito emóciami budú narábať politici, ktorí z rozdelenia spoločnosti a burcovania negatívnych emócií vedia vyťažiť politické body od ovplyvniteľnejších ľudí.
V Parlamente neprešiel návrh zákona o partnerskom spolužití, za bolo iba 50 z prítomných 133 poslancov. Čo to pre teba znamená?
Dúfal som, že aj kvôli zrýchlenému procesu tento zákon prejde. Keď som sa dozvedel o výsledku, bol som sklamaný. Nešlo predsa ani o manželstvá, dokonca ani o registrované partnerstvá, ktoré majú v susednom Česku a žiadny rozvrat spoločnosti sa u nich nekonal. Stále vo mne ešte prežíva drobná nádej, že dodržia svoje slová a minister spravodlivosti vypracuje návrh, ktorý prejde aj koalíciou.
Veľa politikov v súčasnosti vystupuje a vyjadruje sa proti právam pre LGBTI+ ľudí. Sleduješ tento vývoj?
Najskôr ma zarazilo, že v tejto udalosti, kde išlo o nenávistný teroristický čin, nasledovali len prázdne frázy o odsúdení akéhokoľvek násilia. Hovoril som si, že aspoň nie sú tie prejavy nenávistné. Bohužiaľ to netrvalo dlho a presne tie zazneli z úst nielen extrémistov ale aj od ministra financií, predsedu parlamentu a iných ľudí vysoko v politike.
Ako to na teba vplýva?
Doteraz som odchod z krajiny po ukončení univerzity bral iba ako jednu z možností. V poslednej dobe ju zvažujem čím ďaľej, tým viac. A nie som jediný. Je mi to ľúto, pretože si viem predstaviť, ako bude vyzerať naša krajina po odlive mladých mozgov.
V Bratislave boli zavraždení dvaja ľudia, viedla k tomu ich sexuálna orientácia. Aj ty žiješ v hlavnom meste. Narástol u teba strach?
Myslel som si, že po útoku sa budem viac obávať prejavovať náklonnosť na verejnosti. Nakoniec sa pre mňa bežné párové chovanie na ulici s priateľom nestalo nepríjemným. Asi som to začal brať viac ako gesto. Sme tu a nikam sa schovávať nebudeme. Viac ma prekvapila zmena v mojom zmýšľaní. Bol som s priateľom a s mamou na divadelnom predstavení, ktoré bolo súčasťou queer festivalu. Počas neho som sa pristihol ako uvažujem, čo by som robil, ak by sem teraz prišiel nejaký útočník. Bránil by som telom ich dvoch? Mal by som na to odvahu? Nezamrzol by som?
Pociťoval si podobný strach pred októbrovými udalosťami?
Obaja už sme nad touto otázkou uvažovali… Aj doteraz občas nastali situácie, kedy ľudia na ulici cítili potrebu častovať nás s priateľom hanlivými osloveniami, ako napríklad „buzeranti“. Na tieto výkriky sme vždy obaja vedeli reagovať a postaviť sa za seba. Ale aby som odpovedal, tak nie, predtým som strach takéhoto typu necítil. Asi som neveril, že sa takéto niečo môže na Slovensku stať.
Cítiš nejakú kolektívnu zmenu vo vnútri LGBTI+ komunity?
Najskôr bolo cítiť veľkú pochmúrnosť. Čierne profilovky, smutné statusy, neraz bolo do plaču aj mne. Teraz mám pocit, že po uplynutí týchto dní sa už emócia mení skôr na hnev a odhodlanie bojovať za svoje práva. Ide nám predsa o život.