S Ruskom nie sme bratské národy, hovorí organizátorka protestov za Ukrajinu

Brno - Mariia Korotkova každú nedeľu organizuje protest za Ukrajinu. Pôvodný plán bol stáť na námestí, vždy s iným transparentom. Postupne sa k nej začali pridávať ľudia, ktorí nechceli byť sami. Nazýva ich druhou rodinou. Jej plány po štúdiu zmenila životná láska, korona virus aj vojna. Teraz pracuje v Ukrajinské iniciativě Jižní Moravy. Svojej vlasti pomáha z Brna. Do rodného mesta Dnipro sa však po skončení vojny chce vrátiť.

Aké boli vaše plány po dokončení štúdia na Ukrajine?

Štúdium v Česku na Masarykovej univerzite bol môj sen. Bakalára som dostala v Ukrajine. (Mariia Korotkova používa väzbu v Ukrajinu, ktorá pochádza z ukrajinčiny. Vysvetlenie ďalej v texte - pozn. redakce ) Keď som v roku 2014 končila bakalára, hovorila som si, že možno teraz nie je ideálna doba odsťahovať sa. Ale môj otec ma vytlačil zo zeme. Aj preto, lebo chcel, aby sa naplnil môj sen. Ale aj preto, lebo vojna v Ukrajine už začala. Nie je to tak, že by vojna začala pred rokom.

Aký bol prechod z Ukrajiny do Brna?

Mala som luxusný prechod. Chodila som na jazykové kurzy. Boli to tie najlacnejšie kurzy, aké som vedela nájsť. Aby to nebola veľká záťaž pre moju rodinu. Tiež som sa rozhodla, že budem nadväzovať kontakty mimo komunity. Ja som sa prišla naučiť jazyk, poznať kultúru a poznať ľudí. To bol môj hlavný zámer. Nie dostať diplom, ale poznať svet.

Aké je Brno v porovnaní s Dniprom?

Brno je o mnoho menšie. Za posledné roky sa z Dnipru veľa ľudí odsťahovalo. Nie len po veľkej invázií, ale aj pred tým. Ale Dnipro je mesto veľké skoro ako Praha. Takže som sa vlastne presťahovala do menšieho mesta. Brno vnímam ako veľkú dedinu, čo myslím jedine v dobrom. Cítim sa útulne a bezpečne.

Plánovali ste sa vrátiť alebo zostať v Brne?

Ani jedno. Po štúdiu som chcela v Česku zostať možno päť rokov a potom sa odsťahovať. Dlho som chcela pár rokov žiť v Taliansku. Zaujímalo ma aj Poľsko. Potom som tu stretla svoju životnú lásku, začala som pracovať. Pred koronou sme sa rozprávali, že by sme možno išli žiť v Ukrajinu. Ja som v zemi svojho partnera žila päť rokov, tak poďme do mojej. Ale korona nám plány skazila. Takmer hneď po korone začala veľká invázia. Vtedy som si povedala, že odtiaľto mám väčšiu šancu niečo spraviť pre moju zem.

Používate pojem veľká invázia. Vnímate to tak, že vojna trvala deväť rokov a veľká invázia sa začala vpádom Ruska?

Áno. V ukrajinčine sa tomu hovorí plno-merítková invázia. Pretože pred tým sa Rusko snažilo skrývať, že oni sú tí, kto vedie vojnu. Keď sa bavíme o Kryme, ktorý Rusko anektovalo pred deviatimi rokmi, úplne odmietali, že sú tam akékoľvek ruské sily. Potom spravili referendum. Ale to nie je žiadne referendum, keď má človek zbraň pri hlave. Keď sa ich sily začali zamaskovane objavovať na východe Ukrajiny a začali podporovať separatistické sily, my sme to jednoznačne považovali za vojnu. Rusi vlastne doteraz vojnu nevyhlásili. Hovoria tomu špeciálna vojenská operácia. Ale ich tanky prekročili hranicu suverénneho štátu. To je invázia.

Ako sa zmenil váš život po začiatku invázie?

Prvý pol rok to bolo veľmi ťažké. Stále mám syndróm preživšieho. Hovorím si, prečo oni a ja nie? Prečo oni tam trpia a ja tu netrpím? Prečo ja nesedím v úkryte? Prvý mesiac sme zbierali s priateľom humanitárnu pomoc, chodili sme na KACPU. (Krajské asistenční centrum pomoci Ukrajině - pozn. redakce). Prijímala som utečencov. Z Ukrajiny sme viezli psíka, ktorý bol v Ukrajine a majitelia boli tu. Potom som začala so zhromaždeniami. Nebolo to po prvýkrát. Keď bol Majdan (séria protestov v Ukrajine v rokoch 2013 – 2014, ktoré vyústili do zvrhnutia proruského prezidenta Viktora Janukovyča  - pozn. redakce), bola som jedna z ľudí, ktorý každý deň chodili na námestia. Takže skúsenosti som mala. Môj pôvodný zámer ani nebol robiť v Brne zhromaždenia. Chcela som len zakaždým stáť s iným plagátom, aby sa mohli so mnou prísť ľudia porozprávať. Mala som totiž pocit, že nie všetky dôležité informácie z Ukrajiny sa dostávajú k širokej verejnosti. Potom sa ale pridalo viac ľudí, ktorí mali potrebu sa stretnúť. Ďalšieho pol roka sme sa stretávali teda skôr kvôli tomu, že sme potrebovali byť spolu. Aj teraz mi často povedia, že nedeľu za mnou chodia ako do kostola. Hlavná zmena bola aj to, že som v lete podala výpoveď z firmy, kde som bola šesť a pol roka. Mala som to tam rada. Ale cítila som sa neproduktívna. Prečo robím túto prácu, keď sa dejú takéto veci? Radšej som chcela pomáhať ľuďom. A začala som pracovať v Ukrajinské iniciativě Jižní Moravy. Robím projektovú manažérku, PR a marketing manažérku.

Aký ľudia sa zúčastňovali na protestoch? Boli to stále tí istí?

Do leta chodilo veľa ľudí. Snažila som sa protesty propagovať. Teraz sa nazbiera podstatne menej ľudí. Je to aj preto, lebo veľa ľudí sa v lete presťahovalo späť do Ukrajiny. Veľa ľudí sa tu už adaptovalo a majú svoj život. Teraz chodia viac-menej rovnakí ľudia.

Stretli ste sa s negatívnou odozvou?

Bohužiaľ. Dosť aj na sociálnych sieťach. Na každom zhromaždení okolo nás niekto prejde a povie, nech tiahneme domov. Na to vždy odpovedám, že to je aj naše najväčšie prianie. Nikto z nás si neželá nič viac, ako ísť domov za našimi priateľmi a rodinami. Ja som mala ten luxus, že som si vybrala ísť sem, mala som čas naučiť sa jazyk. Ľudia, čo sem prišli kvôli invázií si to nevybrali. V mnohých situáciách ani nemali čas sa rozhodovať. Keď máš malé dieťa a kilometer od domu ti padne raketa, tak nerozmýšľaš. Vezmeš dieťa a utekáš.

Ste v kontakte so svojou rodinou na Ukrajine?

Určite. Keď som prišla, nemala som tu nikoho. Teraz tu je aj moja teta a tri sesternice. Ale všetci ostatní zostali v Ukrajine. Na tretí deň invázie odišiel môj otec do ukrajinskej armády. Po pár týždňoch išiel na front. Maminka povedala, že ho zostane doma čakať a sestra povedala, že maminku samú doma nenechá.

Odkiaľ získavate informácie o invázií a o tom, čo sa deje?

Aj od rodiny, aj z ukrajinských médií. Snažím sa vnímať správy z celého spektra. Je dôležité vedieť, čo sa deje v Rusku a ako ďaleko zachádza ich propaganda.

Čo si želáte, aby obyčajní ľudia vedeli o tom, aké je to utiecť zo svojej krajiny?

Toho je veľmi veľa. Ale jednou z vecí, ktorú chcem aby si ľudia uvedomili je, že veľa Ukrajincov sem prišlo nie je preto, lebo chceme niekomu uškodiť. Ani preto, lebo sa nám zrazu zachcelo lepšieho života. Existujú rôzne rešerše ohľadom toho, koľko percent utečencov zostáva v zemi, kam prídu. Väčšinou sa hovorí, že tretina zostane. Osobne si myslím, že omnoho viac Ukrajincov sa bude chcieť vrátiť domov. Väčšinu utečencov tvoria ženy, deti a straší ľudia. Ženy s deťmi sa budú chcieť vrátiť za svojimi manželmi. Veľa dôchodcov, napríklad aj môj dedko, chce zomrieť vo vlastnej zemi. Ale je pravda, že čím dlhšie bude trvať vojna, tým menej ľudí sa vráti. Deti tu budú vyrastať, pôjdu sem na školy. To nie je dobrá vec pre Ukrajinu. Stratíme mládež. To samozrejme neznamená, že by krajiny mali prestať utečencom pomáhať a vyhnať ich späť. Ale je potrebné tomu zamedziť tak, že Ukrajinu budú podporovať vojensky. Lebo jediná cesta, ako z toho, je vyhrať vojensky. Žiadna iná možnosť nie je. To je ďalšia vec, ktorú by som chcela zdieľať. Invázia trvá rok. Vojna trvá deväť rokov. Ale konflikt trvá tristo rokov. Dejiny Ukrajiny a Ruska sú jeden veľký konflikt. Rusko sa snažilo zničiť v sedemnástom storočí kozáctvo na Ukrajine. A keďže Rusko malo väčšie vojsko, utopilo Ukrajinu v krvi a začalo s rusifikáciou. Aj to je dôvod, prečo veľa Ukrajincov hovorí rusky. Lebo v osemnástom storočí začal proces rusifikácie, čo je násilné vyhladzovanie ukrajinskej kultúry a ukrajinského jazyka. Potom s tým pokračoval aj Sovietsky zväz. To je dôležité si uvedomiť. S Ruskom nie sme bratské národy. Historicky nepatríme do Ruska. Dejiny Ukrajiny sú omnoho dlhšie ako dejiny Ruska. Prvá zmienka Kyjiva je z roku 482. Prvá zmienka Moskvy je z roku 1147 . Takže napríklad, keď nám niekto zo staršej generácie, ktorá sa učila rusky povie zdravstvuite alebo do svidaniya, nevnímame to ako láskavosť. Nie je to náš jazyk.

Niektoré médiá, napríklad The Guardian, The New York Times alebo Denník N začali používať Kyjiv namiesto Kyjev. (Kyjiv je prepis z ukrajinského pomenovania mesta Київ, Kyjev je prepis ruského Киев - pozn. redakce)

To je skvelé. Tiež sa snažím používať Kyjiv, keď niekam píšem. Bohužiaľ sa to ešte neuchytilo. Premýšľam, že by som založila petíciu na Ústav jazyka českého. Ľuďom sa to môže zdať ako drobnosť. Ale je to dôležité. Napríklad aj rozdiel na Ukrajine a v Ukrajinu. Obecne sa na používa pri ostrovoch alebo ako geografická oblasť. Napríklad v Česku ale na Morave. Ďalšia vec v ruštine napríklad, keď sa povie predložka v, myslí sa tým na návštevu. Ale keď povieš na, znamená to vojnu.

Takže sa to rozumie vo význame ako tiahnuť na nejakú krajinu?

Áno, presne tak.

Máte nejakú prognózu, ktorá sa týka vojny?

Určite dúfam, že skončí čím skôr. Na zhromaždeniach vždy ľuďom poviem: „Dúfam, že vás vidím posledný krát.“ Myslím to samozrejme v dobrom. Ďalšia vec je, že Ukrajina sa za posledných deväť rokov veľmi posunula k lepšiemu. Stále máme čo doháňať, ale myslím si, že máme svetu čo ponúknuť. Žiaľ sme nemali dobré PR. Nevedeli sme ukázať, že Ukrajina je luxus. Po víťazstve Ukrajiny máme pred sebou veľkú a svetlú budúcnosť. Je jasné, že budeme musieť všetko opraviť a vybudovať a navždy to zostane trauma pre celý náš národ. Ale budúcnosť máme dobrú.