Mám pocit, že ak neviem česky, nemôžem tu žiť, tvrdí študentka z Ukrajiny

Brno - Brno je jedno z veľa miest, kde svoje dočasné útočisko našlo mnoho študentov z Ukrajiny, ktorí utiekli pred vojnou. Jednou z nich je aj študentka Anastasiia Furman, ktorá využila možnosť Masarykovej univerzity podať si na jar tohto roku prihlášku.

Anastasiia nikdy v zahraničí žiť nechcela. Myslela si, že zostane vo svojom rodnom meste, v  Kyjeve. „Všetci mi ale hovorili, že mám ísť do zahraničia, pretože tam je lepšie a sú tam vyššie platy. Ale ja som im na to povedala, že keď si dobrý v tom čo robíš, bude sa ti žiť dobre kdekoľvek,“ svedomito si stála za svojím. Ruská invázia na Ukrajinu ju však donútila, napriek jej postoju, odísť už po týždni od začatia vojny. Práve Kyjev bol v prvých týždňoch hlavným cieľom Ruska.

Česko bolo jedinou krajinou, kde mala rodinných známych a v prvých mesiacoch u nich našla útočisko. Pred vojnou ale utiekla sama, bez rodičov. „Rodičia nechceli odísť kvôli práci. Nevedeli, ako by sa uplatnili v zahraničí. Otec pracuje ako lekár v centrálnej nemocnici v Kyjeve. Ostatní odchádzali, ale on sa pýtal, kto tam ostane?“ vysvetľuje smutne dôvody, prečo odišla napokon bez nich. Pri spomienkach na odchod sa jej tisnú do očí slzy.

Musela sa rozhodnúť, či odísť sama, alebo ostať. „Bolo to ťažké, na ceste sa mi mohlo stať čokoľvek,“ približuje svoje pocity. Posledný večer pred odchodom strávila u kamarátky, keď sa Kyjevom začali ozývať výbuchy. „Vtedy sme sa rozhodli, že proste musíme ísť,“ povedala. Jej kamarátka išla s rodičmi do Nemecka, ona sa vydala sama do Česka.

V Kyjeve študuje právo. Je práve v treťom ročníku bakalárskeho štúdia, ktoré na Ukrajine trvá štyri roky. „Právo ma síce nebaví, ale už som nevedela prestúpiť,“ vysvetľuje. Ak by chcela zmeniť odbor, musela by platiť, a to už si nemohla dovoliť. Preto napäto čakala kým školu dokončí a pôjde pracovať. Aj tento plán jej prekazila vojna.

Prihlášku na ďalšiu školu si najskôr podať neplánovala. „Prvý mesiac som vôbec nechcela nič robiť, ale rodičia na mňa tlačili, pretože nikto nevedel, koľko bude vojna trvať,“ opisuje naliehanie rodičov. Po dvoch mesiacoch v Česku sa už trochu upokojila a bola pripravená podniknúť ďalšie kroky. Napísala preto Masarykovej univerzite, ktorá pripravovala špeciálne prijímacie riadenie pre ukrajinských študentov. Štúdium je ale v češtine. „Jedna z požiadaviek bola, aby som sa naučila česky na úroveň B2,“ približuje podmienky podania prihlášky, z ktorých mala obavy. Preto sa prihlásila na intenzívny kurz češtiny, ktorý usporiadalo Kariérne centrum Masarykovej univerzity. Učila sa tak každý deň po tri hodiny. „Rada sa učím jazyky, ale bála som sa, že za štyri mesiace tú úroveň nedosiahnem, ale nejako som to zvládla,“ s úsmevom vyhlásila.

„Mohla som si vybrať zo všetkých odborov, ktoré Masarykova univerzita ponúka,“ hovorí Anastasiia. Jej voľba bola jasná. „Na svojej univerzite som na rok prerušila štúdium. Tu som dostala šancu študovať niečo, čo by ma naozaj bavilo,“ nadšene hovorí. Podala si prihlášku na obecnú jazykovedu na filozofickej fakulte, ale jej priorita bolo štúdium jednoodborovej žurnalistiky na fakulte sociálnych štúdií. Na druhú a tretiu preferenciu si dala sociológiu a medzinárodné vzťahy. Síce nemala zaručené, že sa dostane, kam chce, ale podľa motivačného listu, ktorý posielala spolu s prihláškou očakávala, že sa dostane na jej hlavnú voľbu. To sa však nestalo. „Ten výber pôsobil veľmi náhodne, pretože kamarátka mala žurnalistiku ako druhú prioritu a ani neabsolvovala kurz češtiny, a dostala sa tam. Mňa prijali na združené štúdium sociológie a medzinárodných vzťahov,“ popisuje rozčarovane. Práve motivačný list rozhodoval o tom, kam študentov zoberú. „Opisovala som, ako som pracovala ako copywriterka, absolvovala jazykový kurz, preto som ich rozhodnutie nepochopila,“ sklamane hovorí. Riešila to aj so študijným oddelením fakulty. Jej jediná nádej bola, že by sa niekto nezapísal, čo sa nestalo a Anastasiia nastúpila v septembri na ďalšie štúdium, ktoré ju nenapĺňalo. „Plánujem prestúpiť budúci semester, ale už teraz mám nejaké povinné predmety z odboru,“ vysvetľuje, ako nepríjemnú situáciu vyriešila.

Najväčšou prekážkou, s ktorou sa počas bývania v Brne stretávala, bola jazyková bariéra. Práve tá bola zároveň motiváciou naučiť sa po česky čo najrýchlejšie. „Mám pocit, že nielen v Česku chcú ľudia, aby sa cudzinci do mesiaca naučili ich jazyk,“ hovorí a zároveň si myslí, že na Ukrajine to domáci vnímajú inak. „V Česku som mala pocit, že ak neviem po česky, nemôžem tu bývať,“ popisuje smutné prijatie od Brňanov. Vybavovanie po úradoch bolo na začiatku pre Anastasiiu najťažšie. „Potrebovala som si niečo vybaviť v banke, ale s angličtinou to skoro nebolo možné,“ popisuje negatívnu skúsenosť. Avšak keď sa už česky učiť začala, ani vtedy neboli niektorí Česi spokojní a tvárili sa, že jej nerozumejú iba preto, lebo sa pomýlila v koncovke.

So zvládaním výdajov jej pomáha univerzita. „Od školy sme získali aj štipendium, inak by som to nezvládla,“ vysvetľuje. Život v Česku je totiž drahší než na Ukrajine. Do nového roka jej bude univerzita mesačne preplácať pätnásť tisíc korún. „Takisto nám Kariérne centrum poskytlo podporu v podobe ukrajinského psychológa a intenzívneho psychologického tréningu pre Ukrajincov,“ dopĺňa služby, ktoré využila. Zároveň mala možnosť presťahovať sa na internát Masarykovej univerzity, kde doteraz býva.

Okrem jazyka sa musí vyrovnávať aj s veľkou psychickou záťažou a zažíva dni, kedy je paralyzovaná a nedokáže nič urobiť. „Pred týždňom, 10. októbra, sa začali ďalšie masové útoky. Mala som obrovský strach o rodičov a kamarátov, ktorí môžu kedykoľvek zomrieť. V takých chvíľach neviem ako žiť normálny život a pozerať sa na ľudí, u ktorých sa nič nezmenilo,“ hovorí o psychických stavoch, ktoré zažila opakovane pred pár dňami. Napriek tomu musí zvládať denné štúdium v cudzom jazyku. Snaží sa ale od týchto pocitov dištancovať. „Keď budem každú správu vnímať osobne, bude to pre psychiku iba horšie,“ hovorí Anastasiia. Dôležitou podporou sú aj jej spolužiaci z Ukrajiny, ktorých spoznala na spomínanom kurze češtiny. „Sú to ľudia, ktorí mojim pocitom presne rozumejú,“ hovorí.

O návrate domov dlho rozmýšľala. Teraz si ho však už nevie predstaviť, nie je kam. „Myslím si, že vojna bohužiaľ bude trvať dlho a po jej skončení bude ukrajinská ekonomika vo veľmi zlom stave, vrátane platov a cien,“ tvrdí. Ak by tu ale zostala, určite chce doštudovať žurnalistiku. „Ďalej uvidím. Možno sa vrátim a možno pôjdem ešte ďalej,“ opisuje náročné rozhodovanie.