Cez supertajfún sa dá najesť len v Mekáči – Tomáš Miklošovič o pobyte v Ázii

Brno - Tomáš Miklošovič je magisterským študentom organickej chémie na MUNI. V rozhovore povie viac o zahraničnom pobyte v Hongkongu, kde strávil štyri mesiace počas svojho bakalára v chémii. S autorom si tykajú, pretože sa osobne poznajú.

Ako by si celkovo zhodnotil svoj zahraničný pobyt? Zopakoval by si si ho ešte raz?

Tak akože zážitok to bol určite pozitívny. Ako asi každý človek, čo vyjde na Erasmus alebo podobný študijný pobyt, s ktorým som sa rozprával, si ho tiež pochvaľoval. Lebo keď ide človek do zahraničia, zažije veľa nových vecí a to je vždy vzrušujúce. Takže zážitok fakt super. Kopa spomienok, skúseností. Človek vidí, ako to všetko môže fungovať úplne inak. A pôjdem znova, určite spravím nejaké plány. Chcel by som ísť na ešte jeden študijný pobyt, kým skončím magistra – rozhodujem sa medzi Severnou Amerikou a juhovýchodnou Áziou. Rozmýšľal som nad Taiwanom alebo Kóreou. Kórea je fajn, aj angličtina tam funguje celkom dobre.

 

Zažil si nejaký významný kultúrny šok? Čo bolo pre teba najexotickejšie?

Práveže v Hongkongu ten kultúrny šok nebol až taký veľký, ale čo bolo najhoršie na tom celom, bolo to počasie. Tam tri mesiace vkuse bolo medzi tridsať až štyridsať stupňov, vlhkosť cez deväťdesiat percent. To si sa zle nadýchol a už si bol spotený. Ja som si na to mesiac len zvykal, fungovať v takých horúčavách. Toastový chlieb ti splesnivel do dvoch dní, aj spánok nestál za nič.

A ešte tam nonstop funguješ na klíme. Všetko tam bolo klimatizované, čiže kedykoľvek si išiel do autobusu, kde je pätnásť stupňov, kým vonku je tridsaťosem, bola to celkom sranda. Ani v noci teplota neklesala – cez deň tridsaťosem, v noci tridsaťsedem.

Jedine v decembri, keď som tam bol, tak to kleslo na pre nich veľmi chladných dvadsaťsedem stupňov. To tam mali zimné bundy. Normálne si so mnou človek dal selfie, keď ja som tam bol v kraťasoch pri dvadsiatich siedmich stupňoch, lebo preňho to bolo šialené. A jediný raz, kedy to kleslo pod dvadsaťdva, bolo, keď prišiel supertajfún.

 

Čiže zažil si aj supertafjún?

Zažil som supertajfún, áno. Ani pre nich supertajfún nie je úplne bežná vec, tajfún, ale bežná vec je. Takže nevyjdeš z izby dva dni, lebo neustále prší a vietor má stovky kilometrov za hodinu. Celá spoločnosť je na to ale pripravená - to je taká škála, že od osmičky je tajfún: MHD končí, obchody sa zatvárajú, škola nie je, ale napríklad McDonalds sa zatvára až od deviatky. Čiže to bolo jediné miesto, kde si sa vedel najesť, keď bol tajfún úrovne osem – išiel si do Mekáča.

 

To si proste išiel von a prešiel cez tú búrku?

Vieš čo, nemal by si, ale dalo sa to. Keď bol ten supertajfún, tak na internátoch boli strážnici a tí hovorili, že nie, nie, nie. Ale študenti na výmenných pobytoch boli takí, že my to chceme zažiť. Býval som pri pláži, tak sme tých strážnikov uprosili, išli na pláž, a tam v tom totálnom lejaku a obrovskom vetre sme si vypili (smiech).

 

Dobre, presuňme sa k najdôležitejšej veci - vzdelaniu. Ako by si porovnal to štúdium tam a tu v Brne?

Funguje to o niečo inak. Tam sa dosť zameriavajú na samoštúdium, domáce úlohy a skupinové projekty. Tých tam majú dosť, aj prezentácií, esejí... Tie prednášky – ja som podľa mňa nemal ani jednu povinnú, takže je to dobrovoľné a to zameranie je naozaj skôr na samostatnú prácu.

Napríklad knižnica tam bola nonstop plná. Ona bola otvorená dvadsaťštyri sedem. Stalo sa mi aj, že som tam bol o tretej ráno a nemal som si kam sadnúť. A teda býval som na kampuse, ten tam bol tiež veľmi odlišný - človek tam má aj reštaurácie, športoviská a všetko je tam pokope na tej jednej škole, aj väčšina intrákov. Je to vlastne také malé samostatné mesto. Takže ty v podstate odtiaľ nemusíš odísť.

Takže príde mi to, že si tak bližšie prepojený s tými ostatnými študentmi, že sa im nevyhneš na tom malom priestore. Tá škola má jednu chodbu, a všetkých dvadsaťtisíc študentov prechádza cez tú jednu chodbu. Sú tam síce nonstop zápchy, ale všetkých, čo poznáš, tak ich tam reálne denne stretávaš.

 

A obchody a strava tam boli tiež?

No v Ázii to funguje tak, že primárne sa stravuješ v kantínach, tam si nevaríš, ani nemáš na intráku kuchynku. Čiže tak. A obchody – bol tam 7-Eleven a ešte iný supermarket, a mal si tam ešte McDonalds, Subway a Starbucks.

 

Čiže ty si vlastne ten kampus neopúšťal v podstate skoro vôbec?

No ja osobne ako zahraničný študent áno, ale full-time študenti, ktorí necestujú a takéto veci, tak oni ho príliš neopúšťali. Lebo vieš ako, zbehneš si nakúpiť, keď chceš nejaké snacky, večer porobíš niečo, naješ sa v tých kantínach a tým pádom nepotrebuješ odísť. Aj tie spoločné priestory sú na to prispôsobené, boli tam rôzne átriá a tak, uspôsobené na to, že tam ľudia chodia v noci, cez víkendy, sadnú si, trávia tam voľný čas. Napríklad aj klavír tam bol, to je úplne super. Ten mal takú ozvenu, že cez celú školu ho bolo počuť.

 

Čiže keď hovoríš, že si cestoval, aké rôzne miesta si navštívil?

Ja som žil v Hongkongu, čo je vlastne ideálne miesto na lietanie. Odtiaľ to je taký stred všetkého. Takže som bol v Japonsku, Vietname, Macau, na Taiwane, Filipínach a v Číne som bol v Čcheng-tu. Keďže je to všetko dve hodiny letu s výnimkou Japonska, mohol som ísť aj na kratšie časy - na Filipínach som bol štyri noci, na Taiwane tri noci. Nepozrieš všetko, ale zároveň zažiješ tú kultúru a stihneš tie pekné veci. A keď som už bol tam, tak som toho chcel obehnúť čo najviac.

 

Vedel by si vypichnúť nejaký zážitok z tohto cestovania?

Tak najexotickejšie boli určite moje Filipíny. To bol problém za problémom, lebo Filipíny vôbec nefungujú. Áno, sú krásne - to je úplne úžasné, ale dostať sa tam k tým nádherným horám, čo boli môj cieľ, tak to bol brutál.

Ja som priletel do Manily a netušil som, kde je tá dedina, kam mám ísť. Videl som ju na Googli ale netušil som, ako sa tam dostanem. Mal som tam ako cieľ nejaké náhodné kopce, že by tam mali byť pekné výhľady. Keď som vyšiel z Manily, tam už nie sú taxíky - tam sú proste ľudia na motorkách, ktorým vieš zaplatiť, ale ďaleko mimo Manily už príliš nechodia.

Tam zas fungujú autobusy, ale to nie je seriózna mestská doprava, vyzerá to ako párty mikrobus - naskakuješ tam za jazdy. Platíš tak, že iba pošleš kolovať hotovosť a dúfaš, že sa ti vráti. Týmto som tam chodil, a čo sa týka času, to jazdí úplne náhodne, nemá to žiaden plán. Vždycky som iba vodičom ukázal mapu, že tu, tu a oni mi kývli buď že nie, nie, alebo áno, áno.

Keď už som bol v tých horách, ráno som sa zobudil o štvrtej s východom slnka, keď žiadna doprava nejde. Tak som začal stopovať náhodných ľudí. Stopol som chlapíka na motorke, čo ňou viezol asi desať kíl ľadu. Angličtina úplne lámavá, ale že: poď, zveziem ťa a ukážem ťa deťom. Tak keď potom nosil tie pytle ľadu do nejakej budovy, vždycky iba volal rôzne deti, aby si ma prišli pozrieť.

 

Akože lebo si bol beloch?

Hej, hej, bol som taká turistická atrakcia, ale všetci boli milí. Bolo to také vtipné: krásne hory, neexistujúce turistické trasy, aj varana som tam videl.

 

Zľakol si sa?

No jasné (smiech). Mal tak meter a pol, proste obrovský jašter. Ale celkovo, kým som vyšiel na tie kopce tým lesom... Ja akoby som tam zomrel päťdesiatkrát. Aj výstrely som počul.

 

Výstrely akože poľovníkov?

Ja netuším čoho, nezisťoval som. Skôr som sa snažil ísť opačným smerom (smiech). Celkovo Filipíny boli v mojej organizácii totálny fail, ale keď na to spätne spomínam, je to úplná bomba. Keď som tam bol vtedy, nebolo mi všetko jedno.

 

Tak to sú fakt zážitky. Keby si mal teraz zase nejak opísať svoj bežný deň alebo týždeň už mimo cestovania, povedzme na kampuse, bol veľmi odlišný od toho tu?

Ani tak nie, ale využíval som tie možnosti, čo som tam mal. Ráno človek vstane, snažil som sa chodiť na prednášky, lebo som si vybral zaujímavé predmety, ktoré tu nie sú. Mali sme tam napríklad solárne panely, materiálovú technológiu. To sú veci, ktorými sa MUNI v chémii až tak nezaoberá. Takže ráno do školy na predmety, obed, väčšinou cez deň fitko, poobede prednášky, bežná socializácia. Večer som sa snažil športovať – atletická dráha, plavecký bazén. Džudo som robil pravidelne, jiu-jitsu, volejbal, futbal. To máš štyri večery v týždni. Ešte k tomu nejaké behanie, plávanie. Toto som tam využíval vo veľkom.

Plus Hongkong sa nezdá, lebo je malý, ale ľudia sú nahustení na jednom mieste a je strašne hornatý. Čiže je tam strašne veľa možností na turistiku. Cez víkendy som väčšinou chodil turistikovať s ostatnými študentami.

 

A čo by si odporučil niekomu, kto sa na takýto exotickejší pobyt pripravuje? Sú nejaké veci, čo by si si želal, že by si spravil pred odchodom alebo si naštudoval?

Asi nič extra. Teraz si kamarát podáva prihlášku na Taiwan, tak sa ma tiež pýta. Najdôležitejšie je zistiť si, či tá krajina a univerzita hovorí po anglicky. Ja som to spravil, ale on napríklad nie. Hongkong nie je zas taký veľký kultúrny šok. Kebyže idem na Filipíny, chcelo by to dobrý rešerš miestnych zvykov, že čo môže človek čakať od tej konkrétnej krajiny.

 

A keď sa o teda bavíme o kamarátoch, s kým si tam trávil čas? Spoznal si aj nejakých miestnych?

Miestni je veľmi široký pojem, tá univerzita je fakt medzinárodná. Delí sa to skôr na full-time a exchange študenov, teda tých na pobyte a tých na plnom štúdiu.

Ja som sa primárne bavil s full-time, lebo som sa pridal do rôznych spolkov - džudo, chémia. S exchange študentami som chodil skôr na výlety. Všetci hovoria po anglicky, takže je strašne jednoduché dostať sa do inej partie, a na národnosť sa vôbec nehľadí. Bolo to super. Tu v Brne keď vidím erazmákov, hlavne zo vzdialenejších krajín, napríklad Vietnamcov alebo Kórejcov, tak mám pocit, že sa rozprávajú hlavne medzi sebou svojím jazykom. Takže v niečom bolo jednoduchšie priblížiť sa k niekomu v Honkongu, kde platila univerzálne angličtina.