Bývalá redaktorka STVR o financovaní médií: Nie je dôvod rozbíjať systém, ktorý funguje

Rozália Vlasková bola dlhé roky známym hlasom Slovenského rozhlasu, konkrétne detského Rádia Junior. V období, keď sa na Slovensku zmenilo financovanie vtedajšej verejnoprávnej RTVS a nastala zmena na novú štátnu STVR, bola súčasťou štrajkového výboru telerozhlasu. To sa jej v apríli tohto roka stalo osudným, keď jej bez predchádzajúceho varovania zrušili pracovné miesto pre nadbytočnosť.

V rozhovore rozpráva o tom, ako sa v STVR zbavili nevyhovujúcich redaktorov, prečo Slovenský rozhlas nikdy nebol slobodným médiom, aký je rozdiel medzi českým a slovenským vnímaním verejnoprávnych médií a o tom, ako sa vyhnúť takzvanej „slovenskej ceste“.

Na jar tohto roku ste sa ocitli na zozname zamestnancov, ktorých nové vedenie Slovenskej televízie a rozhlasu (STVR) „dosadené vládou" označilo za nadbytočných a nevyhovujúcich. Čakali ste, že budete musieť skončiť?

Na jednej strane sme mohli čakať, že sa nové vedenie s kritikmi vysporiada. Nebolo to vôbec prekvapivé, keďže sa to dialo aj v iných inštitúciách, kde nastával odpor zamestnancov proti amorálnym či nekompetentným zásahom do ich fungovania. Na druhej strane trvalo dlho, kým odpoveď vedenia prišla, lebo náš odpor datujeme niekde do jari 2024 a odpoveď dorazila až v roku 2026. Hlavne ten spôsob, ktorým sa to urobilo a ďalej pokračuje, nás asi každého v STVR šokoval.

Aký bol priebeh toho, ako sa nové vedenie s vami začalo vysporiadavať? Sociálnymi sieťami totiž v apríli obletelo video slovenského denníka Aktuality.sk, na ktorom je ukázané, že vám nefunguje zamestnanecká karta a nechcú vás pustiť do rozhlasu. Bolo to naozaj tak?

Je to trošku zamotané. Večer predtým som kontrolovala e-mail, či mi funguje, lebo kolegovia vraveli, že sa to stane. Hovorila som im, že nemôžu napríklad mne, po viac ako pätnástich rokoch práce, zrušiť e-mail takto “na hulváta”, bez toho aby nám niečo povedali a len nás odstrihli. Večer ešte mail fungoval, no ráno už nie.

V tom čase som však bola práceneschopná a do budovy rozhlasu som si išla len vyzdvihnúť potvrdenie na mzdové oddelenie. Inak by som vlastne nemala dôvod byť v rozhlase. Zároveň som na ten deň mala dohodnutý rozhovor pre Aktuality. S redaktorom sme sa nemali stretnúť v rozhlase, no on ma tam čakal. Išli sme teda skúsiť, či mi bude fungovať vstup. Nefungoval a on to natočil. Mnohí sa však pohoršovali nad tým, čo vyplakávam, a nad tým, či chodím s kameramanom do práce každý deň. Veľa ľudí si myslelo, že to je zinscenované, ale bola to taká blbá, no skutočná náhoda.

Vaše miesto v Rádiu Junior potom niekto prebral?

Časť mojej práce zanikla. Napríklad som robila detskú rozhlasovú psychologickú poradňu. To teraz nikto nerobí. Zvyšok mojej agendy prebrali dve externé kolegyne, ktoré v rádiu zostali pracovať. Rádio teraz nemá ani jedného interného zamestnanca. Celé rádio stojí na dvoch externých redaktorkách, ktoré robia čo môžu, a dostávajú za to malý honorár. Je to samozrejme na úkor kvality a tvorivej činnosti, ale to nikoho nezaujíma.

Rádio Junior STVR

• Rádio Junior je okruhom verejnoprávnej STVR (Slovenská televízia a rozhlas) určeným pre detských poslucháčov
• Vysiela nepretržite 24/7 od roku 2010
• Program sa skladá z rozprávok a muzikálov pre deti, relácií o hudbe, literatúre a publicistike, a z detskej hudobnej tvorby (domácej aj zahraničnej)

Pri súčasnej situácii v Česku, ktorá sa týka rokovaní o financovaní verejnoprávnych médií zo štátneho rozpočtu sa v spoločnosti objavujú isté obavy. Pri nižšom financovaní sa bude pravdepodobne musieť upraviť program vysielania. Utrpeli by hlavne regionálne relácie a tie zamerané na špecifické poslucháčstvo. Dá sa povedať, že tomu bolo tak aj na Slovensku?

U nás to nebolo tak, že by chceli v prvom rade postihnúť napríklad detskú tvorbu. Vnímam to čisto ako pomstu. Cieľ teda nebol zasiahnuť do Rádia Junior, ale vyhodiť človeka zo štrajkového výboru. Ak by to bola konsolidácia, rovnakú úpravu by vedenie muselo urobiť aj v sesterskom rádiu Litera, ktoré funguje na podobnom princípe. Mňa samozrejme teší, že oni touto transformáciou neprešli. Ak sa však chceli tváriť, že ide o šetrenie, nedáva zmysel zničiť detské rádio a jeho dvojča pre dospelých nechať nezasiahnuté.

Prečo to v Česku funguje a na Slovensku nie?

Mne sa zdá, že všetko je ohrozené. V Česku je silné to, že verejnoprávne médiá dokážu podchytiť diváka a poslucháča už v detstve a potom si ho udržať. Tá vizuálna stránka protestov ide práve cez detskú tvorbu. Od čapíc panáčika Večerníčka, až po transparenty, kde boli Bob a Bobek, Křemílek a Vochomůrka, Rumcajs a veľa ďalších rozprávkových postáv. STVR asi nevie urobiť také veľké promo. Tvorba pre deti sa hlavne veľmi oklieštila. Keď vznikli Mimi a Líza v roku 2011, malo to obrovský úspech, bol to fenomén celej generácie. Martina Flašíková (pozn. red. aktuálna generálna riaditeľka STVR) prerušila spoluprácu so štúdiom, ktoré Mimi a Lízu vytvorilo. Takže to, čo funguje, zničíme.

Vnímate rozdiel medzi tým, ako funguje Česká televízia a Český rozhlas a tým, ako funguje Slovenská televízia a rozhlas?

České verejnoprávne médiá vždy fungovali inak ako u nás. Naše boli vždy hračkou v rukách politikov. V Česku sa k tomu teraz môže schyľovať, ak sa tejto vláde podarí vykonať ich plán, ale zatiaľ majú české médiá silnú historickú tradíciu v demokracii a vlastnej nezávislosti.

Takže ČT a ČRo sú podľa vás reálne slobodné a RTVS nebola slobodná nikdy?

České verejnoprávne médiá majú tú tradíciu nezávislosti, ktorú sme my nemali. U nás sa to stále nejak mlelo. Najskôr ich ovládal Vladimír Mečiar, potom bol riaditeľ Rezník, potom Václav Mika. Vždy to bolo: chvíľu dobre, chvíľu zle. Potom prišla účelová zmena zákona a zmena z RTVS na STVR. Vtedy sa ukázalo, že tradícia nezávislosti chýbala. Ľudia tým pádom neboli zvyknutí na to, že inštitúcia má svoju tvár, ktorú by nemala stratiť pred divákmi a poslucháčmi. Verejnoprávne médiá na Slovensku nemali také dobré meno, neboli považované za nezávislé a politici si z nich pravidelne robili svoju slúžku.

Ako by mali Český rozhlas a Česká televízia pokračovať, aby sa vyhli tomu, že sa stanú slúžkou politikov?

Mali by pokračovať v tom, čo robia teraz. Nie oni by sa mali učiť od nás, ale my od nich. Keď som videla to podujatie v Brne, kde sme vystúpili, bolo to úžasné. Všetky inštitúcie, ktoré v Brne existujú a majú nejaký humanistický alebo kultúrny rozmer, tam boli a podporovali médiá. Je rozdiel, keď protestuje 150 ľudí v Bratislave, a je rozdiel, keď je 10 tisíc ľudí v centre Brna, ktoré ani nie je hlavné mesto.

Prečo sa v Česku píše iný scenár, čo sa týka odporu zamestnancov verejnoprávnych médií?

V Česku sa narozdiel od nás, postavilo na odpor 80 % zamestnancov ČT a ČRo. U nás štrajkovalo iba okolo 150 zamestnancov RTVS. Takže tam sa nemôže stať, že dajú 80% ľudí na zoznam nadbytočných a tváriť sa, že to nie je pomsta. To by sa robilo dosť ťažšie ako u nás. Takže myslím, že cez ten masívny odpor zamestnancov a verejnosti si česká vláda nebude môcť dovoliť to, čo si dovolila tá slovenská pri slabom odpore, ktorý sme preukázali my.

Vydržia Česi odporovať dlhšie než Slováci práve vďaka tomu, že ich médiá majú tradíciu nezávislosti?

V Česku majú inštitúcie mocnejší koreň a svoju zotrvačnosť, ako je tomu u nás. Aj politika je iná. Teraz je síce žalostný pohľad na aktuálnu českú vládu, no stále to nie je taký úplný zmar ako na Slovensku. U nás je to stále horšie, keďže aj v politickej reprezentácii sme stále viac orientovaní na východ, viac sa podkladáme autokratom a primitívnejšie spravujeme naše hodnoty než sa to deje v Česku. Tam sa inštitúcie vedia brániť samé a hlavne ľudia sú na to citlivejší.

Takže všetko závisí od toho, ako sa k tomu postaví vedenie?

Bude záležať na tom, či sa v českých verejnoprávnych médiách zmení vedenie alebo či aktuálne vedenie zmení svoj prístup. Ak sa teda vedenie zmení alebo súčasné vedenie zmení svoj charakter, tak sa môže stať to isté, čo u nás. A ľudia potom nebudú chcieť byť spájaní so značkou, ktorá potláča slobodu slova a demokraciu. To, že prídu o koncesionárske poplatky a príspevok od štátu bude nižší, znamená, že zaniknú nejaké činnosti. Veľmi sa toho obávajú práve rozhlasáci a televizáci v regiónoch, ktoré majú byť prvé na rane. Môže sa siahnuť na regionálne štúdiá, ale ak si vedenie zachová svoju autonómiu voči politikom, tak to môže zomknúť tú kultúrnu obec, že bude chcieť ďalej podporovať tie médiá.

Prečo je dobré, aby boli ďalej české médiá financované z koncesionárskych poplatkov?

Lebo to funguje. To hovoria aj všetci odborníci v Česku. Nie je dôvod rozbíjať systém, ktorý funguje. Hlavne ten systém je úplne oddelený od politikov. Ako bolo na transparentoch v Brne - kto platí, ten rozhoduje. Teraz to majú plne v rukách koncesionári a je dobré, že protestujú. Ak o rozpočte budú rozhodovať politici, to znamená, že budú mať páky na vedenie oboch médií.

Znamená to automaticky, že absencia koncesií prináša kontrolu politikov nad verejnoprávnymi médiami a cenzúru?

Médiá môžu byť bez koncesií a ostať nezávislé. Nemá však zmysel rozbíjať funkčný systém v Českej republike. Tak ako je to na Slovensku a v Česku teraz plánované, tak je to úplná závislosť od vôle politikov.

Ak by predsa len prišlo k tomu, že by sa systém v Česku musel zmeniť, ako by to malo byť, aby ostali ČT a ČRo nezávislé?

Financovanie zo štátneho rozpočtu sa tak dá nastaviť. Verím, že sa to bude týkať aj slovenských verejnoprávnych médií, ak sa v nasledujúcich voľbách podarí zvoliť inú, demokratickejšiu vládu. Dúfam, že sa u nás zmení zákon a podarí sa odpolitizovať rozhlas a televíziu. Sú rôzne modely, ktorými sa financovanie dá vyriešiť tak, aby nebolo závislé od vlády. Napríklad, ak by poplatok za médiá verejnej služby bol formou odvodov, čiže percentom z mzdy, tak by bol nezávislý od vôle politikov. Samozrejme, musí byť zakotvený v ústavnom zákone, ktorý nepôjde tak ľahko zmeniť. Hlavne, ak by financovanie bolo zo štátneho rozpočtu, musí tam byť predvídateľnosť. Príspevok by mal byť napríklad stanovený päť rokov dopredu.

Vrátim sa ešte k protestu v Brne zo začiatku novembra. Keď ste s kolegami stáli na pódiu a videli ste tú podporu, aké dojmy to na vás zanechalo?

Je ohromujúce vidieť taký dav. Bolo to pre všetkých veľmi dojemné. Taktiež miera organizácie bola skvelá. Podujatie sa síce natiahlo o hodinu, ale to len vďaka masívnej podpore od protestujúcich. Bolo úžasné vidieť hlavne bojaschopnosť verejnoprávnych médií v regióne, ale aj ďalších inštitúcií, mimovládnych organizácií a samozrejme študentov.

Ako to vnímali kolegovia z ČT a ČRo, že ste ich prišli podporiť aj osobne?

Veľmi si to vážili a bolo to tiež veľmi dojemné. Boli naozaj radi, že sme tam, a akoby sa chceli od nás niečo naučiť. My sme im ale vraveli, že to my sa môžeme učiť od vás, ako sa to má robiť. Ale pokiaľ myslíte, že sa od nás chcete niečo naučiť, tak sa naučte to, ako sa to robiť nemá.

Rozália Vlasková

• Vyštudovala entnológiu a kultúrnu antropológiu na Univerzite Komenského v Bratislave
• Vyše pätnásť rokov pôsobila v Slovenskom rozhlase
• Pracovala ako jediná interná redaktorka v Rádiu Junior
• Bola súčasťou štrajkového výboru RTVS
• O nej a jej kolegoch z RTVS bol natočený dokumentárny film Preladenie, ktorý mal tento rok českú premiéru na filmovom festivale v Jihlave