Mlčaním obeti kyberšikany nepomôžeme, hovorí prvá doktorka štúdia médií

Doktorandka Marie Bedrošová len pred nedávnom zložila štátnu skúšku, čím sa stala prvou absolventkou doktorského študijného programu Mediálne a žurnalistické štúdia na Katedre mediálnych štúdií a žurnalistiky. Svoju dizertačnú prácu venovala výskumu kybernenávisti a jej vplyvu na deti a mládež.

Vo svojej práci sa venujete pojmom ako kyberšikana, ktoré verejnosť pozná viac ako pojmy kybernenávisť alebo kyberagresia. Aké sú medzi nimi hlavné rozdiely?

Je veľmi dôležité ich rozlišovať, pretože každý termín je vymedzený inak. Kyberagresia je všeobecný pojem, je to akékoľvek agresívne chovanie prostredníctvom nových technológií a na internete a tam spadá aj kyberšikana či online sexuálne obťažovanie. Podmienkou kyberšikany je, že sa deje dlhodobo a opakovane. Naopak kybernenávisť, ktorej sa venujem najviac, môže byť napríklad iba jedna správa v diskusii, komentáre, nenávistné obsahy alebo priame správy niekomu. Zvyčajne je motivovaná negatívnym postojom voči určitej skupine.

Aspoň jedno z piatich európskych detí sa stretlo alebo sa stalo obeťou kyberšikany. Akí jedinci sú najviac ohrození?

Keď sa pozrieme na skúsenosti týchto detí, ktoré sa diali aspoň každý týždeň alebo každý mesiac, tak percentá sú oveľa nižšie. Je pravda, že asi pätina detí sa s niečím podobným stretla, ale tento výskum zahŕňa aj kyberagresiu, ktorá býva mnohokrát jednorazová, nespĺňa podmienku opakovanej skúsenosti. Znamená to, že to nie je až tak alarmujúce číslo, ako to na prvý pohľad vyzerá. Charakteristiky, ktoré robia deti a mládež zraniteľnými, súvisia s ich individuálnymi vlastnosťami a tie sa obvykle nevzťahujú na to, ako používajú technológie. Je to väčšinou naviazané na ich sociálne prostredie, na ich zázemie a na to, či sú v prípade nenávisti napríklad z minority.

Je edukácia správnym spôsobom jej prevencie alebo sú aj iné možnosti ako kyberšikane zabrániť?

Edukácia je jeden z najdôležitejších spôsobov, ktorý pomáha v boji proti kyberšikane, ale nemôžeme sa obmedzovať iba na to. Je veľmi zásadné, aby to bolo definovane i v legislatíve, aby ľudia vedeli, že je to problém, keď sa nenávistne vyjadrujú. To zatiaľ veľmi dobre zakotvené nebolo. Súvisí s tým taktiež zvýšená kontrola poskytovateľov sociálnych platforiem a ich obsahu. V našom článku sme zistili, že u prihliadajúcich na kyberagresiu dochádzalo k obviňovaniu obete za to, že si mohla za nenávistné komentáre sama. Obviňovanie obete je jeden z mechanizmov, ktorý by mohol byť lepšie adresovaný v preventívnych programoch na školách.

Vo svojom výskume spomínate aj pojem „bystanders“ čiže prizerajúcich sa na kyberagresiu. Akú hrozbu títo jedinci predstavujú?

Nemusia predstavovať žiadnu hrozbu, pretože ak ste prihliadajúci sa nejakej agresii, tak záleží iba na tom, ako sa rozhodnete reagovať. Môžete sa ku agresorovi pridať alebo sa zastať obete. Je veľmi dôležité, ak sa niekto ozve a podporí obeť. Môže to mať následky na ňu samotnú a ak cíti podporu z okolia, ujma bude rozhodne menšia. Obzvlášť ak je to incident vo vrstovníckom kolektíve. Taktiež to môže byť signál pre agresora, že jeho chovanie nie je v poriadku. Mnoho výskumov zistilo, že väčšina prihliadajúcich sa zostáva pasívnymi, a to je problém. Ak nesúhlasia s agresorom, ale nič neurobia, môže si to agresor vysvetliť ako súhlas vo forme mlčania, preto je dôležité vyjadriť sa a dať najavo, že to nie je v poriadku.

Čo by mohlo pomôcť agresorom a prizerajúcim sa, aby našli cestu, ktorá žiadnemu jedincovi neubližuje?

Určite je vhodná verejná diskusia o tom, čo je to nenávistný prejav a aký predstavuje pre spoločnosť problém. Čím ďalej nám mladší ľudia udávajú, že sa stretávajú s nenávistnými prejavmi na internete alebo útokmi na iných. Napríklad, že sú plus-size alebo patria do určitej sexuálnej či etnickej menšiny. Pokiaľ sa toto bude normalizovať, verejnosť nebude reagovať alebo prihliadajúci nebudú zasahovať, tak to agresori môžu brať ako neproblematické chovanie. Ak budeme poukazovať na problémy a kriticky o nich hovoriť aj s deťmi, tak je to prvý krok k tomu, aby sa niečo zlepšilo.

Vo svojom výskume spomínate, že sú to väčšinou chlapci, ktorí obviňujú plus-size obete kvôli ich výzoru. Čo je dôvodom tohto javu?

Výskum prebiehal tak, že sme našim respondentom ukázali instagramový príspevok s dievčaťom, ktoré bolo plus-size. Súčasťou boli aj negatívne komentáre, kde sa jej užívatelia pýtali, prečo to s nimi zdieľala alebo že nie je pekná. Vysvetlením môže byť, že existujú rôzne ideály krásy alebo ideály, ako má vyzerať pekné telo pre dievčatá a chlapcov. Obraz štíhleho tela je v našom kultúrnom diskurze dominantnejší pre dievčatá a práve ony mohli mať väčšiu skúsenosť s tým, že je na ne vytváraný tlak kvôli tomu, ako vyzerajú či koľko vážia. Mohli pociťovať väčšiu solidaritu alebo väčšiu empatiu k dievčaťu, ktoré bolo obeťou. Chlapci túto skúsenosť nemusia mať v takej veľkej miere, preto si viem predstaviť, že empatia voči skúsenosti by nemusela fungovať.

Ako môže algoritmus na sociálnych sieťach ovplyvniť problematiku kyberšikany, kde sa stáva, že je jedinec vystavený podobnému zmýšľaniu a je uzavretý vo svojej bubline?

Je to už zložitejšie. Na základe toho, s kým sme sa v minulosti rozprávali alebo aké obsahy sme konzumovali, nám sociálne siete ponúkajú podobné témy a príspevky. Často dochádza k tomu, že interagujeme s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Pokiaľ sa stretávame vďaka algoritmu najmä s používateľmi, ktorí majú rovnaké názory, rovnaké negatívne predsudky, tak sa utvrdzujeme v tom, že sú správne a nemáme alternatívne pohľady. Nestretávame s ničím iným. Na druhú stranu algoritmy fungujú i tak, že berú do úvahy aj nejaké trendy popularity a ponúkajú i obsahy, ktoré sú veľmi polarizujúce. Ich úlohou je vyvolať emócie ako napríklad agresívnu komunikáciu, pretože je to reakcia, o ktorú poskytovateľom platforiem ide. Čo najviac reakcii, čo najviac komentárov a zdieľaní.

Ako hodnotíte súčasný prístup detí a dospievajúcich k sociálnym sieťam, najmä tým novým ako TikTok. Majú ich používaním väčšiu možnosť stať sa obeťou kyberšikany?

Nemyslím si, že majú väčšiu šancu stretnúť sa tam s kyberšikanou alebo kybernenávisťou ako na iných platformách, ktoré používajú. Mladšia generácia používa viac TikTok než Facebook. Už len z rovnice, že sú na tejto platforme a sú na nej aj ich vrstevnici sa zvyšuje šanca, že tam môže prebiehať niečo negatívne. Musíme hľadieť aj na iné faktory, napríklad ako veľmi intenzívni používatelia internetu sú deti. Kyberšikana súvisí so sociálnym prostredím, takže ak by neboli na TikToku, ale boli by šikanovaní v triede, mohlo by sa to prejavovať na úplne iných platformách. Nie je to problém jednej aplikácie.

Jednou z hlavných kritík výskumu experimentálnych účinkov v médiách je, že výsledky experimentov nezodpovedajú reálnemu životu. Ako sa váš výskum vypriadava s touto kritikou?

Je to limitácia všetkých experimentálnych výskumov, pretože vždy vytvoríme aspoň čiastočne umelú situáciu a človek zvyčajne vie, že je súčasťou výskumu, čo ovplyvňuje to, akým spôsobom nám odpovie. Pri všetkých typoch tohto výskumu sa snažíme myslieť na tento limit už pri dizajne. Všetky podnety, ktoré dáme do štúdie, konzultujeme s ľuďmi z vekovej kategórie alebo sociálnej skupiny, ktorá nás zaujíma. Na základe ich reálnej skúsenosti ho upravujeme, aby sme prekonali túto limitáciu. Ak sa pozriem na môj Instagram a urobím čo najvierohodnejší príspevok k tomu, čo ja poznám, moja skúsenosť môže byť úplne iná ako u mladších ľudí.