Dodnes sa mi hrnú slzy do očí, hovorí pamätníčka nacizmu

Brno - Pri príležitosti 103. výročia konca prvej svetovej vojny si vedenie Masarykovej univerzity v štvrtok uctilo obete nacizmu. Pietna spomienka sa konala v areáli Kounicových kolejí, ktoré boli v čase protektorátu väznicou gestapa.

„Všetko, čo ste tam vonku počuli, som počula aj ja od neho, i keď o tom nikdy veľmi nechcel hovoriť,“ spomína si Mária Ondroušková, ktorej otec bol päť mesiacov väznený spolu s viac než 35 tisíc ďalšími na Kounicových kolejích. Predstavitelia Masarykovej univerzity si včera uctili ich pamiatku.

Začiatkom roku 1940 bolo na Kounicových kolejích zriadené väzenie – a na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity centrum gestapa. Boli tam držané inteligencia i národnostné a náboženské minority. O ich osude rozhodoval stanný súd a najčastejší rozsudok bol trest smrti. Celkový počet obetí sa odhaduje na sedem až osem stoviek.

Z nich rektor Masarykovej univerzity Martin Bareš pripomenul štyroch, ktorých životy boli s univerzitou spojené. Spomenul profesora starovekých dejín Vladímira Groha, ktorý založil skupinu Verní zostaneme a vykonával aj spravodajskú činnosť. Bol zatknutý a neskôr odsúdený na trest smrti za rušenie verejného poriadku a prípravu velezrady.

Meno Jana Uhera takisto zaznelo v príhovore. Profesor Uher bol zakladateľom československej pedagogiky a predstaviteľom moravského odboja. Pred popravou gestapom po sebe zanechal epitaf: „Jan Uher, Brno, Rudišova 6, Morava. Narodený 28. 1. 1891 v Prostějove, zomrel 27. 10. 1942 v Berlíne-Plötzensee, celkom odovzdaný do vôle Božej a v nádeji, že i smrťou slúžime vyšším cieľom, nielen životom a prácou.“

Rektor spomenul i posledného predvojnového dekana Lekárskej fakulty Jana Floriana a filozofa Jozefa Tvrdého. Florian bol tiež gestapom zatknutý a poslaný do koncentračného tábora. Tam bol popravený s ďalšími príslušníkmi inteligencie vo veku len štyridsaťštyri rokov. Josef Tvrdý bol prívržencom T. G. Masaryka a odporcom fašizmu. Preto bol gestapom zatknutý a väznený, neskôr prevezený do koncentračného tábora a tam umučený. „Z príbehov ako tieto je utkané spojivo našej demokracie. Bez nich by nebol náš štát, naša sloboda, demokracia, univerzita a ani my, preto si ich musíme pripomínať a nikdy nesmieme zabudnúť,“ povedal rektor Bareš.

Mária Ondroušková potvrdila rektorove slová. „Mala som možno desať alebo jedenásť rokov, keď nám češtinárka zadala úlohu napísať o oslobodení, ako to naši rodičia prežívali. Vtedy to bolo prvý raz, čo som sa maminky pýtala o vysvetlenie, čo to ten koncentrák bol, pretože som vedela, že oslobodenie prežívala práve tam. To bolo prvý raz, čo sa o tom rozrozprávala a do dneška sa mi hrnú slzy do očí, keď si na to spomeniem, aké šialené útrapy tam prežívala,“ opísala pamätníčka.

Ondrouškovej rodičia boli za vojny väznení, neskôr deportovaní do koncentračného tábora. „Obaja našťastie prežili vďaka priateľstvu, ktoré medzi väzňami bolo,“ spomínala Ondroušková. Jej mamu síce na Právnickej fakulte vypočúvali, no neodsúdili, pretože jej nič nebolo dokázané. Otca odsúdili na osem rokov.

„To miesto a tie skutočnosti na vás šialene doľahnú,“ opísal, predseda Študentskej komory Akademického senátu Daniel Jirků, ktorý pietnou spomienkou sprevádzal. Čítal aj časť z knihy Místa zkropená krví od Františka Vaška, Vladimíra Černého a Jana Břečku, ktorá približuje históriu Kounicových kolejí (úryvok vo videu, pozn. red.). „Pre mňa je dôležité, aby sa tieto veci pripomínali a aby tie mená boli znelé. Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy ľudia často tvrdia, aj čo sa covidu týka, že je to len štatistika, ale neuvedomujú si, že to sú reálni ľudia s reálnym príbehom. To isté platí aj pre tieto obete, ktoré trpeli a trpeli za nás, aby sme teraz mali jedinečné pohodlie slobody a demokracie, ktorú oni nezažili,“ uzavrel Jirků.