Keď človek chce, k parkouru si nájde cestu, hovorí reprezentant Kasan
Domácí
Brno - Áron Kasan je dvadsaťosemročný parkourista a minuloročný majster Česka v tomto športe. Okrem vedenia tréningov v brnianskej pobočke parkourovej haly In motion academy pracuje aj ako fyzioterapeut vo Flow rehab care. Parkouru sa venuje už trinásť rokov. V rozhovore hovorí, ako sa k tomuto športu dostal, aké úspechy sa mu podarilo dosiahnuť a aj to, ako môže bežný človek s parkourom začať.
Parkour
Parkour je pomerne nová športová disciplína. Medzi parkouristami sa často nazýva aj „l’art du déplacement“, z francúzštiny vo voľnom preklade „umenie pohybu“. Pôvodom pochádza práve z uličiek Lisses a Paríža. Je to šport, ktorý využíva najmä mestské prostredie. Akékoľvek zábradlie, hrazdy, múrik, stena či prekážka je pre parkouristov potenciálnym tréningovým miestom. Alebo, ako oni tieto miesta zvyknú nazývať – spotom. Za využitia vlastného tela a rôznych pohybových prvkov potom športovci prekážky prekonávajú, preskakujú či preliezajú. Častokrát svoj pohybový repertoár dopĺňajú o rôzne akrobatické prvky a saltá. Niekoľko pohybových prvkov zvyknú napájať za sebou do takzvanej flow, čím vytvárajú esteticky pôsobiaci zážitok pre každého okoloidúceho.
Možno takto na začiatok, ako ste sa vlastne dostali k parkouru?
Skákať som začal niekedy v roku 2012. Mal som vtedy pätnásť – bol som ešte na strednej škole. Dostal som sa k tomu cez kamaráta, ktorý už bohužiaľ nežije. Pamätám si, že to bol práve on, kto s celým nápadom prišiel. Hovoril mi vtedy: „Hej, kámo, existuje taká vec, volá sa to parkour a je to celkom cool." Najprv sa mi do toho veľmi nechcelo, ale potom som si povedal, že to teda skúsim. A keď som to nakoniec skúsil, bolo to mega super.
Pamätáte si aj svoje prvé tréningy a parkourové začiatky?
Zvykli sme vtedy celkom často chodiť na jeden zo spotov na Pisárkach. Tam to bolo vždy veľmi fajn – sú tam nejaké múriky, steny a zábradlia. Veľa priestoru na rôzne výzvy. Robili sme všelijaké výbehy, skoky a tak podobne. Od začiatku ma to chytilo a hrozne ma ten pohyb bavil. (zasmeje sa) Ale vôbec sme na to nemali techniku ani zručnosti. Len sme to proste nejako skúšali. Čím viac sme to skúšali, tým lepšie nám to šlo. Telo mi proste tak nejak fungovalo v kombinácii s parkourovými prvkami. Šlo mi to dobre.
Ako to pokračovalo potom, ako ste sa naučili parkourové techniky?
Nejaký čas sme s kamarátom trénovali spoločne. On však potom prestal, a tak som trénoval sám. Veľa som si o parkoure čítal. Na stránke parkour.cz som sa dočítal, ako sa naučiť a ako správne skočiť dané techniky, našiel som tam aj rôzne krátke videá. Čítal som o parkourovej filozofii – napríklad motto: „Buď silný, aby si bol užitočný“, ktoré komunitu v začiatkoch dosť formovalo. Vďaka tomu som sa celkom posunul. Približne prvý polrok som trénoval úplne sám. Potom som začal na spotoch náhodne stretávať komunitu a ostatných parkouristov. Raz som na Pisárkach stretol asi tridsať ľudí – pravdepodobne tam bola nejaká akcia. Úplne som bol z toho prehltený. Ale bolo to zároveň také magické. (usmeje sa)
A čo vás najviac motivuje trénovať?
Páči sa mi tá sloboda pohybu, ktorú potom mám, keď sa snažím a veľa trénujem. Je to zábava. Zároveň si však musím strážiť, koľko toho robím. Moja motivácia totiž rapídne klesá, keď sa pretrénujem. Mám rád, keď niečo zvládnem. Robí mi radosť proste niečo dosiahnuť. Niečo, čo je možno trošku nemožné alebo trošku blbosť, ale vnímam, že by sa to dalo zvládnuť. Aktuálne ma najviac baví vylaďovanie techník. V minulosti boli mojím najväčším cieľom hlavne veľké skoky – čo je teda aj teraz, ale baví ma cítiť sa v tom pohybe dobre. Hlavne teda v kombinácii s udržateľnosťou, aby som mohol robiť parkour čo najdlhšie.
Ako vlastne prebieha taký váš bežný tréning?
No. (zasmeje sa.) Môj tréning je dosť náhodný. V minulosti som chodieval trénovať hlavne sám zo svojej iniciatívy, keď som mal veľa energie alebo chuť ísť si len tak zaskákať. Keď som potom začal viesť lekcie v In motion academy, dosť som si zlepšil techniku. Aktuálne mám ale pocit takého mierneho poklesu, znižujem tréningový objem. Aj keď je tam väčšinou vždy fluktuácia, prechádza to medzi poklesom a nárastom. Celkovo je to dosť rôzne. Orientujem sa zvyčajne hlavne podľa toho, čo mi telo dovolí. Samozrejme, občas sa snažím prekonať vlastné limity a ísť do diskomfortu. Zároveň viem, čo sú moje slabé stránky a na čom by som chcel ešte zapracovať. Aj na to potom beriem ohľad v rámci tréningového procesu. Tiež sa mi stáva, že niekedy len tak idem po ulici a niečo, nejaké miesto, ma inšpiruje, tak si tam hodím nejakú polhodinku až hodinu skákania – pretože je tam nejaká lavička, múrik alebo niečo.
Čo je podľa vás pri tréningu najdôležitejšie?
Nad tréningom dosť premýšľam z hľadiska fyzioterapie. Rovnako je tak určite dôležitá regenerácia, spánok či zdravá strava. Mentálna regenerácia je tiež veľmi dôležitá. Zároveň som v poslednom polroku až roku a pol začal do tréningu zakomponovávať prácu na mojich slabých stránkach. Vďaka tomu sa to zase o niečo zlepšilo, napríklad mám väčšiu istotu v dopadoch a podobne. V poslednej dobe som do tréningu zaradil aj kondičnú zložku – behanie technicky náročných parkourových dráh v rámci 30 sekúnd, potom chvíľku pauza a potom zase 30 sekúnd dráha. Takže dobrá kondícia je tiež dôležitou súčasťou tohto športu. Tréning parkouru je naozaj rozmanitá vec. Človek môže ísť proste len tak trénovať to, na čo má chuť – to znamená akékoľvek techniky alebo ich napájať do flow. Rovnako tak si parkourista môže byť vedomý svojich slabých stránok a zamerať v tréningu pozornosť práve na tú jednu vec.
Aké sú vaše nedávne úspechy, napríklad čo sa týka parkourových súťaží?
Bol som teraz v sobotu na súťaži v Ape academy vo Viedni. Tam som získal štvrté miesto v skill-e, takže som spokojný. Deň potom sme šli na súťaž do pražskej In motion academy. Bol som veľmi unavený – dať si súťaže dva dni po sebe je celkom náročné. (zasmeje sa) V Prahe som vyhral vo formáte speed a v skill-e som bol druhý. Mám radosť zo svojho víkendového výkonu.
Parkourové súťaže
V rámci parkourových súťaží existujú najčastejšie tri rozličné formáty – skill, speed a style.
Skill (v preklade zručnosť) pozostáva z viacerých „challengeov“ či výziev – technicky náročnejších parkourových prvkov, častokrát napojených na seba v krátkej flow. Cieľom je splniť čo najviac zo zadaných výziev – ideálne samozrejme všetky. Väčšinou majú športovci na každú výzvu tri pokusy. Pri určení víťaza potom hrá rolu aj to, na koľký pokus sa parkouristovi výzvu podarilo splniť.
Pri formáte speed (rýchlosť), ako aj samotný preklad naznačuje, sa parkouristi pokúšajú v čo najkratšom možnom čase prekonať zostavenú dráhu. V rámci dráhy športovci vyliezajú na vysoké steny a prekonávajú rôzne prekážky, častokrát aj vo výške dvoch či troch metrov. Vyhráva samozrejme ten, komu sa dráhu podarí prebehnúť za najkratší čas.
A nakoniec style (štýl). Rovnako ako predošlé formáty odpovedá svojmu menu. Dôležitým prvkom je totiž práve osobitý, jedinečný štýl pohybu každého parkouristu. Všetci súťažiaci si v určenom čase vo vyhradenom priestore s rôznymi prekážkami, debnami, stenami a hrazdami vytvoria vlastnú flow. Rozhodcovia, skúsení parkouristi rešpektovaní v rámci komunity, potom hodnotia každého športovca v piatich kategóriách. Kreativita, plynulosť, prevedenie daných techník, náročnosť pohybových prvkov a v neposlednom rade aj akým celkovým dojmom flow pôsobila na rozhodcov.
Pamätáte si aj svoju prvú parkourovú súťaž?
Áno, pamätám si ju veľmi dobre. Mám ju dokonca nahranú na YouTube. (zasmeje sa) Bolo to v roku 2017. A, vyhral som to. (opäť sa zasmeje) Bol to trochu iný formát skill-u. Mali sme desať zo základných techník a cieľom bolo dostať danú techniku na maximum – napríklad doskočiť či dopadnúť čo najďalej a podobne. Na konci som sa trochu zranil a práve to sa mi teraz v nedeľu v Prahe tak pekne prepojilo. Eliška Bočková, pražská parkouristka, mala v skill-e už istú výhru a tiež tam spadla pri jednej výzve. Pred tým, než šla na poslednú, som jej povedal: „Už si vyhrala, takže teraz to robíš pre seba, neprežeň to.“ A potom mi aj vravela, že ju to dosť ukľudnilo a pomohlo jej to. Takže to bolo také pekné.
Tak to je naozaj milé. A aký je váš najväčší úspech v rámci súťaží?
Minulý rok som vyhral Majstrovstvá Českej republiky (MČR) v parkoure, v kategórii speed aj skill. Podarilo sa mi to podľa mňa aj tým, že Tomáš Zonyga (jeden z popredných parkouristov na českej scéne, pozn. redaktorky) je teraz celkom v tréningovom poklese. Zároveň mal problémy s kolenom, takže trebárs štyri mesiace netrénoval a potom prišiel na MČR a aj tak bol druhý. A zároveň David Sumara (ďalší z popredných parkouristov, pozn. redaktorky) bol na tejto súťaži po troch mesiacoch toho, čo netrénoval, pretože ho bolela achilovka. Mal preto dosť zlú kondičku a aj tak bol v speed-e len o desatinu sekundy pomalší než ja, takže to bolo šialene tesné. A tiež mi teda dosť sadli tie dráhy na speed-e a výzvy na skill-e. Zároveň som na tom bol v tých rokoch 2023, 2024 z tréningového hľadiska veľmi dobre. V Mníchove som práve v roku 2023 bol tretí na skill-e, ktorý vymýšľal Matthias Mayer, svetoznámy parkourista z Nemecka. To mi tiež urobilo veľkú radosť. A to sme tam ešte prišli neskoro. (zasmeje sa)
Čo by ste na záver poradili človeku, ktorý by chcel s parkourom začať?
Keď chce človek začať s parkourom, tak proste nech začne. Je hrozne veľa tutoriálov na YouTube zadarmo, človek si môže nájsť zdroje a je to super. Je to lacný šport – kto chce, nájde si k tomu cestu. Väčšie mestá majú o trochu výhodu, zvyčajne tam býva viac väčších spotov, kde si človek môže ísť zatrénovať. Zároveň je ale aj veľa parkour parkov, ktoré sú dobré pre začiatočníkov. Ďalej určite posilňovanie. Byť silný je dôležité, pretože to telo sa inak rozsype a zraní. Spánok a regenerácia sú taktiež dôležité. Veľa parkouristov sa hrozne preťažuje. Telo na to potom po čase dopláca. Určite je dobré odpočívať. A tiež počúvať svoje telo a veriť svojmu strachu. Sú určite momenty, kedy je dobré s tým strachom pracovať, ale častokrát sa stáva, že sa ľudia zbytočne zrania, pretože sa do skoku hrozne tlačia a majú pocit, že na to len nemajú. Ale práve vtedy môže byť to telo unavené. Takže počúvať svoj strach a nerobiť hneď na začiatku veci, ktoré sú náročné. Začať základmi, pocitovo bezpečnými vecami, ktoré dajú človeku dobrý pocit z toho pohybu.