Glosa: Na Zem nestačí myslieť jeden deň v roku

Ráno sa zobudím a nad zapnutým radiátorom otvorím okno, veď budem vetrať iba chvíľu. Automaticky idem do kúpeľne, púšťam sprchu a kým bude voda teplá umyjem si zuby, miniem tak asi len 20 litrov. V sprche uvažujem, ktorý šampón dnes použijem. Mám otvorené dva a oba sú v tak krásnych farebných plastových fľaškách, ktoré o mesiac skončia v zmiešanom odpade. Oblečiem si nové nohavice, nevadí, že som za ne zaplatila len zlomok reálnej ceny. Ľudia, ktorí ich šili by síce mali dôstojnejší život ak by som zaplatila skutočnú cenu, no takto môžem mať za tú sumu aspoň päť párov. Presúvam sa do kuchyne. Cereálie si zalievam kravským mliekom a do školy si nezbalím jablko zo svojho regiónu, ale zo Španielska, s uhlíkovou stopou chutia najlepšie.

Celý môj život je veľmi pohodlný, preto sadám do auta so spaľovacím motorom a hoci priateľ pôjde tým istým smerom, každý chodíme vlastným autom, na to ich predsa máme. V práci otváram Instagram a vidím príspevok mojej obľúbenej influencerky „Dnes je deň Zeme“. Ovládne ma akútna potreba vyjadriť sa, nemusí predsa každý vedieť aký som ignorant. Do drinku si dávam už iba jednu slamku, banány si už nebalím do sáčku a tričko, ktoré mám na sebe, je z udržateľnej kolekcie, teda udržateľné je aspoň z desať percent. Odfotím tetovanie korytnačky na ruke kolegyne a píšem status: #ThereIsNoPlanetB.

Ilustrácia je možno prehnaná, no 22. apríla sa každoročne zobudia v ľuďoch eko- aktivisti, ktorých osveta sa v tento deň začína aj končí. Možno si niekto povie, že je lepšie myslieť na planétu jeden deň do roka ako vôbec. To dnes platí možno v teórii, ale na oslavu Zeme raz do roka je trochu neskoro. Začína nám horieť pod zadkami a ak sami nezačneme podnikať malé kroky vo svojich životoch a žiadať politikov o klimatický stav núdze a následné opatrenia, horieť nebude len metaforicky. Ak nás deň Zeme núti rozmýšľať o stave planéty, ekologických náhradách našich pohodlných vymožeností a kríze ako takej, majme deň Zeme každý deň.