Palestínčania potrebujú vlastné práva, vraví politologička

Praha - Od začiatku izraelsko-palestínskeho konfliktu zo 7. októbra došlo na oboch stranách k výmenám rukojemníkov, ale aj rozsiahlej dehumanizácii. Ľudskoprávni aktivisti poukazujú na hladomor, odstávky vody a nedostatok humanitárnej pomoci. „Násilie spáchané na Izraelčanoch nazývame brutálnym a nespravodlivým, zatiaľ čo násilie voči Palestínčanom sa rámcuje ako odveta a právo na obranu,“ hovorí v rozhovore politologička, filozofička a islamologička Zora Hesová.

Existuje asymetria vo vojne Izraela a Palestíny?

Asymetrií je niekoľko, napríklad samotný konflikt, ktorý prebieha medzi moderným organizovaným štátom a obyvateľstvom, ktoré nemá vlastný štát. Slovo vojna implikuje, že máme proti sebe dve strany, dve armády, ktoré sú si rovnocenné. Toto nie je ten prípad. Nesúmernosť vidíme i v spôsobe, akým väčšina médií pokrýva prebiehajúci konflikt. Mediálny obraz jednu stranu zneviditeľňuje. Bežne dochádza k tomu, že novinári alebo moderátori rozhovorov dávajú najavo, že buď stoja na jednej strane konfliktu, prípadne nekriticky a systematicky prijímajú naratív Izraela.

Je pri mediálnom pokrytí konfliktov možné zachovať nestrannosť?

Pokrývanie konfliktov je všeobecne problematické. Väčšinou nepovažujeme za problémové, že naše médiá stranícky pokrývajú rusko-ukrajinský konflikt s jednoznačným agresorom a obrancom. Tento principiálny rámec prenášame na prípad Izraela a Palestíny. Obraz vojny v Gaze je podávaný, že sa začala 7. októbra 2023. Analógia s Ukrajinou, a teda že Izrael sa len bráni, by bola možná, ak by príbeh nebol omnoho zložitejší.

Aký je príbeh Palestíny a Izraela?

V poslednej eskalácii útočil Hamas. Vojna s náletmi a ničením civilných budov však prebieha dlhšie a obyvatelia Gazy boli predmetom niekoľkých sérií zničujúcich leteckých náletov v posledných pätnástich rokoch. Eskalácií bolo niekoľko. Päť tisíc Palestínčanov zomrelo a zranené boli desiatky tisíc. Ďalšie desiatky tisíc boli vysídlené z domov, ktoré boli zničené. Je to konflikt, v ktorom prebiehajú rôzne formy násilia už niekoľko desaťročí, pričom teraz minulý rok konflikt bezprecedentne eskaloval. Prijímame však rámcovanie jednej strany, ktoré nám nejakým spôsobom dáva zmysel, pretože nám pripomína, čo poznáme z Ukrajiny. Poslednú eskaláciu však nevyvolal nejaký nezmyselný teroristický konflikt motivovaný nenávisťou. Vo vojne ide aj o práva Palestínčanov.

Aký je český mediálny obraz izraelsko-palestínskeho konfliktu?

Existuje rámcovanie, o ktorom je možné hovoriť ako o izraelskom naratíve. Nepoužívajú ho všetci novinári ani komentátori, ale je časté. Je normálne mať odstup, verifikovať a snažiť sa byť obozretný. Ostražitosť úplne chýba pri získavaní faktov a ich interpretácií od Izraela. Vrátane prvotného pokrytia masakra zo 7. októbra, v ktorom sa statusy na Twitteri či informácie izraelskej armády prijímali bez kritického postupu, aký novinári dodržiavajú v prípade Hamasu. V západných médiách niekoľko týchto prípadov kritizovali, rozobrali a správy sa ukázali ako nepravdivé. Napríklad správy o urezávaní hláv detí a útok na nemocnicu Šifá. V Česku sa k tomu médiá mali postaviť spôsobom, že spomenuté správy sa nepotvrdili, berieme to späť a máme lepšie informácie. Čo sa nestalo, a obrazy sa stále pohybujú v mediálnom priestore.

Ako prijímať správy a zachovať si čo najväčšiu objektivitu?

Je dobré si nájsť pár komentátorov zo zahraničia. Americké, britské či francúzske médiá, ktorým dôverujeme. Je možné vidieť, ako to v Gaze vyzerá. Existujú rôzne siete a profily, aj na Instagrame. Je veľmi jednoduché nájsť si pár kanálov, ktoré nie sú propagandistické, alebo novinárov v oblasti. Pre nás všetkých je dôležité vzdelávať sa. Nemôžeme sa spoliehať na rámec a analýzu českých médií, ani na tie západné. V komplikovanej situácii ako je vojna, je dôležité spoľahnúť sa na svoj úsudok.

Počas konfliktu dochádza k dehumanizácii ľudí žijúcich v Gaze. Vedeli by ste opísať jej formy?

Dehumanizácia v mediálnom pokrytí má mnoho podôb. Môže rozdielne popisovať utrpenie jednotlivcov. Pri napadnutí Izraelčanov sme boli vnímaví k ich trápeniu. Médiá poskytli priestor ich príbehom, tváram a menám. Palestínčanmi sa nikto nezaoberá. A pritom obetí na strane Palestíny je viac. Je možné zavolať aj do Gazy. Sú tu ľudia, ktorí tam majú príbuzných. V obrazovom spravodajstve vidíme zhluky ľudí, ktorí niekam behajú, pričom nepoznáme ich mená ani osudy. Násilie, ktoré sa stalo Izraelčanom, nazývame brutálnym a nespravodlivým, zatiaľ čo násilie voči Palestínčanom sa rámcuje ako odveta a právo na obranu. Palestínčania zvyknú byť prezentovaní kolektívne ako jednoliata skupina či potenciálni teroristi a ich nutné utrpenie sa nás netýka.

Ako možno dehumanizovanie zvrátiť? Je možné urobiť krok späť?

Musíme sa rozprávať s odborníkmi, historikmi a možno i redaktormi a novinármi. Je dôležité pochopiť, čo sa deje v Palestíne a na izraelsko-palestínsku vojnu nepoužívať vzorce z iných konfliktov. Treba sa učiť o histórii kolonializmu a proti-koloniálnom vzdore vo forme asymetrických vojen, kde sa stretli rôzne formy násilia. Palestína má právo na bezpečie a sebaurčenie. Ide o nájdenie politického vyrovnania, rovnaké práva pre obe strany, uznanie a bezpečie. Je potrebné celý rámec meniť. Médiá sa začínajú snažiť o zobrazovanie obetí cez individuálne príbehy, ale poľudšťovať nevedia médiá samostatne, je to aj úlohou akademikov a verejnej debaty.

Vojnu nevedie diktátor ale spojenec Európskej únie (EÚ). Ako sa s tým možno vysporiadať?

Výhodou je, že na rozdiel od Ruska, kde nemáme vplyv, na Izrael vplyv máme. Zároveň to je v našej zodpovednosti. Človek by si mohol predstaviť, že by bolo možné mať väčšie slovo. Zásadnou úlohou EÚ je štylizovanie sa ako tretej medzi dvoma bojujúcimi stranami. Je však paradox, že náš spojenec nevypočuje volanie po vytvorení hraničných prechodov pre humanitárnu pomoc. Veľa toho, čo vieme urobiť vo svete je skrz Európsku úniu, aj toto je téma EÚ.

Myslíte si, že by mal byť väčší apel na EÚ ešte pred eurovoľbami kvôli možnému posilneniu krajne pravicových strán?

Viem si predstaviť, že niektoré krajne pravicové strany budú voči Palestínčanom po voľbách silne negatívne nastavené. Téma by však mohla mobilizovať demokratické strany, pretože práve oni si často uvedomujú zodpovednosť a jednajú konštruktívne.

Viete si v dnešnej Európe predstaviť masovú mobilizáciu? Čo by sa muselo udiať, aby sa ľudia ozvali?

Na západ od nás sú obrovské a z môjho pohľadu úplne nečakané mobilizácie. Na druhú stranu, nemajú zásadný dopad na to, ako jednajú vlády. Mám pocit, že hlavný podnet by musel ísť zo Spojených štátov, pretože to je spojenec, ktorý by zavážil. Rolu má aj EÚ v príprave vyrovnania, pretože Palestínčania sú úplne diskreditovaní a potrebujú nejakú záruku. Európska únia má v tomto neutrálnejšiu pozíciu než iní.

Akú východiskovú situáciu po ukončení vojny očakávate?

Prvý, krajný a veľmi negatívny scenár je, že Gaza bude úplne zničená a neobývateľná. Bojujúce strany sa s pomocou EÚ a Spojených štátov či arabských krajín na ničom nedohodnú. Postupne tam nikto nebude môcť žiť, pričom násilie bude pokračovať a zachváti Západný breh s potenciálnym zásahom celého regiónu. Na západe i medzi Arabmi si to uvedomuje mnoho ľudí, ktorí si to neprajú.

Aké sú ďalšie scenáre?

Spojenci by viedli strany k ústupkom a ukončeniu konfliktu s garanciou politického vyrovnania. Bude potrebné deradikalizovať politickú reprezentáciu oboch strán a začať proces vzniku palestínskej štátnosti alebo aspoň občianskej rovnosti medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Je možné si predstaviť aj pozitívny výsledok. Uvedomenie si, že násilie nie je riešením a že na oboch stranách je veľa ľudí, ktorí nechcú ďalších desať rokov žiť v mobilizácii a neustálom strese. Nie je ale možné povedať, ktorým z oboch krajných smerov sa situácia ďalej vyvinie. Do prvého scenára nás vedie samospád, druhá možnosť by si vyžadovala veľké úsilie tretích strán, najmä formou rozhodného tlaku na silnejšej strane konfliktu.