Vďaka aktivizmu sa vyrovnávam s klimatickou krízou, tvrdí študentka

Klimatická úzkosť sa dotýka čoraz viac mladých ľudí. Prejaviť sa môže aj ako motivácia a chuť angažovať sa.

Brno - Ničivé požiare, extrémne suchá a povodne sú iba časť hrozieb, ktoré so sebou prináša klimatická zmena. Súvisí s ňou aj environmentálna úzkosť, ktorú pociťujú najmä mladí ľudia. S týmito pocitmi sa stretla aj študentka environmentálnych štúdií Karolína Blunárová. „Prvýkrát som ju cítila pred štyrmi rokmi, keď som sa začala o klimatickú krízu zaujímať. Čítala som o nej a čím viac som sa do nej ponárala, tým som našla viac informácií, ktoré sa naraz ťažko spracovávajú,“ opisuje študentka.

Začala od seba. Do obchodu si brala vlastnú tašku, pila zo znovu použiteľnej fľašky. „Najskôr som mala pocit, že už v živote nemôžem piť zo slamky či zjesť kúsok mäsa. Pod tlakom som myslela, že musím byť stopercentná, inak sa zrúti svet,“ popisuje svoje prvé pocity Blunárová. Neskôr ale zistila, že za klimatickú zmenu nemôžu jednotliví ľudia, ale ide o hlbší problém.

Podľa psychologičky zo združenia Psycho za klímu Patrície Gajdošociovej sa klimatická úzkosť často prejavuje ako hnev, strach a smútok a môže vyústiť až do problémov so spánkom, nadmernej plačlivosti alebo tlaku na hrudi. Študenti sa môžu naučiť pracovať so svojimi emóciami napríklad na predmete Odolnosť voči environmentálnej kríze, ktorý vyučuje Bohuslav Binka na katedre environmentálnych štúdií. „Vnímal som, že témy ako klimatická kríza, úbytok diverzity alebo lokálnych problémov na študentov tiesnivo doliehajú a v prvých rokoch štúdia nášho odboru to schytávajú,“ priblížil Binka dôvody vzniku kurzu.

„Klimatická úzkosť sa vyskytuje aj u ľudí, ktorí osobne nezažili žiadne priame dôsledky klimatickej zmeny, ale stačí, že ich videli v televízii alebo na internete,“ hovorí Gajdošociová. Podľa psychológa z Poradenského centra Masarykovej univerzity Jiřího Vandera však nejde o fenomén, kvôli ktorému by študenti vyhľadávali psychologickú pomoc.

Tému vnímania klimatickej zmeny skúmala pred rokom aj slovenská agentúra Median, ktorá zistila, že až 42 percent Slovákov vo veku šestnásť až dvadsaťpäť rokov má veľké obavy z dosahov klimatickej zmeny a 73 percent si myslí, že ľudstvo zlyhalo v starostlivosti o planétu. „Výskumy ukazujú, že klimatickú úzkosť cítia viac mladší ľudia,“ vysvetľuje Gajdošociová. Cítia krivdu za to, že musia prevziať zodpovednosť za túto krízu a riešiť problém, ktorý nespôsobili, a zároveň cítia nedostatočnú sociálnu a politickú podporu.

Ďalším prejavom takejto úzkosti ale môže byť aj motivácia, vďaka ktorej sa ľudia začnú správať viac pro-environmentálne. To platí aj u Blunárovej. „Keď som sa začala angažovať v aktivizme, mohla som si povedať, že robím všetko preto, aby veci nedopadli zle,“ hovorí. Aktivizmus ju vnútorne upokojoval, pretože jej dával pocit, že už viac spraviť nevie. „Zároveň je to pre veľa ľudí nástroj, ako sa vyrovnať s klimatickou krízou,“ dodáva Blunárová.

Aktívny záujem o ekológiu ju priviedol aj k rovesníkom, ktorí zažívali rovnaké pocity ako ona. „Vytvorila sa okolo mňa sieť ľudí, ktorí presne chápu, čo prežívam a rozumejú stavom, keď mám pocit, že sa ide zrútiť svet,“ popisuje Blunárová. S rodičmi sa o týchto pocitoch nerozpráva, ale snaží sa u nich vzbudiť záujem o environmentálnu krízu. „Povedia, že sa nemám trápiť, pretože nerozumejú škále problému, sú odosobnení a nepociťujú obavy,“ približuje.