SdruŽeny: Je smutné, že sa musí urobiť toľko roboty, aby sa verilo preživším

Rozhovory

SdruŽeny: Je smutné, že sa musí urobiť toľko roboty, aby sa verilo preživším
Súčasťou programu Jesenné feministickej konferencie bola aj možnosť podieľať sa soche vyjadrujúce, ako sa ženy cítia vo verejnom priestore. Foto: Neptune Marouš

Brno - SdruŽeny, český feministický kolektív, v sobotu 25. septembra usporadúval Jesennú feministickú konferenciu v brnenskej Káznici. Nehierarchická organizácia sa venuje viacerým témam, nakoľko sa hlási k intersekcionalite – od prepojenia feminizmu a klimatickej zmeny po spojenie medzi feminizmom a právami LGBT+ komunity. V rozhovore organizátori Katarína Slezáková, Martin Tománek, Veronika Prokupková a Maja Vusilović hovoria o probléme sexuálneho obťažovania v Česku a Slovensku.

Ak by ste mali porovnať českú a slovenskú politickú scénu, ktorá je podľa vás otvorenejšia k feministickým témam?

Katarína Slezáková: To, že máme jednu prezidentku, nemení celý diskurz, ktorý na Slovensku je. Ja si nemyslím, že Česko alebo Slovensko sú otvorenejšie voči feministickým témam, každá krajina má špecifickú historickú záťaž. Na Slovensku je tých problémov viac, myslím si, že veľa ich súvisí s homofóbiou, pretože feminizmus je spájaný s queer ľuďmi (zastrešujúci výraz pre neheterosexuálne osoby alebo ľudí transrodovou či inou rodovou identitou, pozn. redakcie) , voči ktorým je posledných desať rokov vedená antikampaň. Z môjho pohľadu sa situácia zhoršuje aj tu, aj tam a je každým dňom dôležitejšie, aby sme sa strategicky organizovali. To, čo teraz vidíme v Európe, je možno prvý raz za sto rokov, kedy ideme naspäť, čo sa týka ľudských práv.

Považujete kauzu Dominika Feriho za prelomovú v českom hnutí #MeToo?

Martin Tománek: Ja ju za prelomovú považujem, lebo tam bola odvedená fantastická novinárska práca a bolo to veľmi dobre podložené. Pokusy dostať hnutie #MeToo do širšieho diskurzu tu boli už predtým, ale bolo vidno, že nechuť riešiť tieto veci v Česku je obrovská. Na druhú stranu je ale smutné, že sa musí spraviť toľko roboty, aby niekto veril preživším.

KS: Ja si myslím, že to, čo Martin hovorí, tá dobrá novinárska práca, bolo vidieť aj na reakciách. Ľudia sa snažili to zahodiť za hlavu alebo zmietnuť zo stola, ale bolo to strašne ťažké. Aj diskusie na Facebooku – všetci odporcovia boli bezzubí, lebo ktokoľvek si ten článok prečítal, muselo mu byť jasné, že toto sa stalo.

Veronika Prokupková: Súhlasím, zároveň si myslím, že potom vychádzalo veľa ďalších článkov, ktoré riešili, prečo obete prehovorili až teraz a ako to, že ich bolo toľko, čo sú fenomény bežne so sexuálnym násilím spojované, ale do tej doby si nikto nedal tú námahu to vysvetliť. Aj tieto pridružené témy sa začali veľmi dobre popisovať.

Čo je podľa vás prvým krokom, aby sme problém sexuálneho obťažovania vyriešili?

Maja Vusilović: Je to problém, ktorý má jedno meno, ale skladá sa zo strašne veľa častí: kapitalizmus a s tým spojená príjmová nerovnosť, rasizmus, sexizmus, queerphobia. Kde začať? Všade. A najlepšie, ak to spraví čo najviac ľudí, ktorí sa na to pozerajú z rôznych uhlov.

Ak porovnáte začiatok vášho pôsobenia v tejto oblasti a súčasnosť, cítite nejakú zmenu?

KS: Som optimistka a myslím si, že isté veci sú lepšie. Ak sa pozriem desať rokov dozadu, niektoré témy neexistovali. Alebo existovali v nejakých rozdrobených skupinách, ale neexistovali na celospoločenskej úrovni. V tom ja vidím progres. A vidím aj progres v tom, že aj keď sa stretávame s antifeministickým hnutím, je to preto, že sa o tých témach hovorí a existujú vo verejnom priestore. Vidím aj výhodu sociálnych sietí. Nechcem znieť ako niekto, kto v technológiách vidí spásu ľudstva, ale mladí ľudia sa dnes vďaka nim vedia organizovať. To im umožňuje sa cítiť, že niekam patria, hoci vo svojom fyzickom okolí to tak nutne nemusí byť.

MT: Ja by som tam videl jedno zhoršenie. Keď sme začínali na pôdoryse Pro-Choice hnutia (hnutie podporujúce práva na umelé interrupcie, pozn. redakcie) a snažili sme sa reagovať na pochody ultrakonzervatívnych ľudí, ktorí chceli obmedzovať práva žien, Hnutí pro život (hnutie za obmedzení umelých interrupcií, pozn. redakcie) vtedy napríklad nemalo podporu mesta Brna. V tej dobe ešte neboli v štátnych inštitúciách ultrakonzervatívni katolíci a katolíčky, teraz už sú. Konzervatívne katolícke hnutie nespolupracovalo otvorene s fašistami, teraz to už robia. V tom vidím v Česku veľký prepad a zhoršenie – začína nám to tu hnednúť a vôbec to nie je dobré.

KS: A to je podobné na aj na Slovensku.

Další články o stisk online